INÉ SÚ SLOVÁ a INÉ SÚ CITY alebo O ROZVODE či TOPÁNKACH

Až dnes sa mi podarilo niečo zosmoliť o predvčerajšku. Bola to nuda a trikrát nuda. Vskutku taký bol môj rozvod. Píšem o tom, lebo som tú tému tu načala. Manželstvo plné hádok na taliansky spôsob bolo ukončené ako tichý oceán, i keď ten je vraj dosť búrlivý, ale keď ním ktosi išiel, bol taký tichučký, že ho tak pomenoval. A presne taký sme mali vzťah, občas to bolo u nás tiché, ale prevažne taká „Sicília“.

Prišiel pre mňa presne, tak ako  po prvý krát, tak aj naposledy.Trápne sme na okresnom súde hodinu čakali a musela som si vypočuť hlúposti, dnes už od exmanžela. Necítila som k nemu nič, len ľútosť sama nad sebou. Ale ktovie ako by to bolo dopadlo,  keby som od neho niečo žiadala. Ale už sme sa podelili. Išlo len o formalitu. Ja som od neho odišla, on ma vyplatil. Dohodli sme sa, že tam nebudeme prepierať naše veci. Ja nepoviem o tom, čo to je za vulgárneho človeka, že nemal vlastne len tú, čo nechcela a on nebude hovoriť o mojej láske k inému mužovi.

Ktovie ako by to bolo, keby si nenašiel onú dámu, s ktorou plánuje svoju budúcnosť. Možno tak ako dopadli takí dvaja počas toho nášho úmorného čakania na súde. Hrozné ako dokážu ľudia po sebe ziapať, vylúčili ich zo súdnej siene. Ani na chodbe sa nevedeli zdržať. „Načo o tom vyprávaš?“ – ziapal on. Samozrejme ona sa nedala: „A ty si načo o mne rozprával hovadiny? Videl si ma?“

Sudkyňa sa pri nás zrejme ponáhľala, mala viac než hodinový časový sklz, inak milá žena, tak ako ja. Manžel urobil tak trochu chybu, vraj si ma bral z lásky a miloval ma až do nedávna.  Ale kašlať na také milovanie, aké nechcete. Veď, ako vás niekto môže milovať, keď som bola tá naj ...a všetky negatívne vlastnosti si tam môžete domyslieť, ako ma mohol milovať, keď mal toľké...ani Boh nevie koľko ich bolo, a on už vôbec nie. Lenže o tomto nebola reč. A nikto z nás o tom nechcel rozprávať. Ani nevedel, čo mal povedať k tomu, že prečo ma prestal milovať. Ticho sa rozhostilo v súdnej sieni. „Ja, osobne nie som zvedavá“, prerušila to trápne ticho sudkyňa, „ale musím skúmať, či nie je ešte nejaká nádej na zmierenie“. Nevedel odpovedať.

Ja som svoj pohľad na manželstvo popísala slovami bez citov. Vlastne tie moje city boli už dávno pošliapané, zničené. Úplne natvrdo som vyriekla, že sme sa nebrali z lásky, že išlo len o povinnosť, čakali sme dieťa a zodpovedne sme sa k tomu postavili. Chceli sme rodinu, vychovali sme dvoch synov, lenže rozdielne názory a potreby nás oboch čím ďalej tým viac od seba oddeľovali. Chcela som mať pokoj a keď som od manžela odišla, tak som ho našla. Pravdu povediac na začiatku som ho možno aj milovala, ale za celú dobu spolužitia mi nedal dôvod, aby to tak ostalo.

Ešte sa hovorilo o nových partneroch. Či sú a či s nimi plánujeme budúcnosť. On plánuje, intímne s ňou žije...Ja neplánujem a nepýtala sa viac... Ale v skutočnosti plánujem a veľmi, ale načo im to tam budem vešať na nos.

Sudkyňa považovala behom pol hodiny náš rozvod za právoplatný, vzdali sme sa možnosti odvolania. Papier budem mať do mesiaca. Ešte to dám na podateľňu a bude dokonané.

Po rozvode sme ešte išli na kávu. Dali sme si latte. Sedeli sme vonku. Fúkal svieži vietor. Ovieval mňa už slobodnú. Neviem, prečo musím byť rozvedená. Prečo každý musí vedieť, že som už bola vydatá. Cítila som sa slobodne a nie „rozvedeno“. Perfektný pocit, že už tomu mužovi nepatrím ani na papieri. Chcelo to len trochu času. Počkať na správny čas. Počkať nato, kedy on nadobudne potrebu rozviesť sa. Ja som ju už mala dávno, ale to by som po takomto rozvode nepísala, že to bola trikrát nuda, ale trikrát „Sicília“.

No a ako si žena urobí radosť väčšiu ako má? No kúpi si niečo na seba. Išla som po topánkach. Ale poviem vám, otrasný výber. Že Baťa. Asi by plakal, čo v jeho obchodíkoch ponúkajú. A keby ma náhodne neoslovila jedna neznáma žena, snáď by som si nič ani nekúpila. Mala na sebe dvoje topánky. Biele. Na jednej nohe z jedného páru a na druhej z iného.

„Môžete mi poradiť, ktoré mi viac svedčia?“, prekvapivo sa ma spýtala. „Tá na ľavej nohe vám robí širšiu nohu“, odpovedala som pravdivo. A tá topánka na jej pravej nohe ma zaujala. Také niečo som potrebovala. Ale v čiernom. Mali. Sadli mi ako uliate. Brala som. Kašľala som na cenu. Chcela som si urobiť radosť. A tú mi urobil aj rozkošný topík a čierny klobúčik. Nohy ma boleli od toľkého chodenia po obchodíkoch. Ale únava bola príjemná. Nové veci sa mojej láske najväčšej páčili. Ale hlavne bol rád, že mám potom, že už nikomu nepatrím, ani na papieri. Sám tým prešiel. A ja sa mu chcem páčiť. Chcem mať radosť zo seba. Možno si robím nové ilúzie, ale život s nimi je ľahší a krajší.  Ale aj tak, nezabúdam na svoje heslo – heslo o tom, že všetci sme na jednej lodi, ale každý so svojim záchranným člnom...