ČaKaNie Je HRoZNé...

Ako som už bola raz napísala o sebe , čakanie je fakt asi tá najhroznejšia vec.

Každý na niečo čaká. Jedna lekárka mi tvrdila – musíte byť trpezlivá.

Skoro som umrela. Ešte, že som nebola trpezlivá.

Ale na druhej strane trpezlivosť je vzácna vlastnosť. Ako sa len človiečik teší, keď mu ruže prinesie.

Aj môj sused je netrpezlivý. Jeho žena ani nevie, ako ho má podporiť, radšej ide na klebety alebo kávu – klbko nervov sa nedá len tak utíšiť. Arny – teda netrpezlivý sused je veru klbko nervov. Ani drevo nevládal porezať a uložiť do pivnice. Ako ho to len jedovalo. Chlapov si na to musel volať.

Svietilo slniečko, kopali sme záhradu a Arny sa len po dvore ponevieral. Niečo si mrmlal o tom ako jeho dcéra radšej chodí s mamou po klebetách, akoby mala niečo urobiť. Ale vidno ako sa teší z malého synčeka, ktorý je jeho vernou kópiou. Má rok a pár mesiacov a ako len tatovi robí radosť. Aj to drevo s chlapmi mu pomáhal nosiť do pivnice. Šikovný chlapček a ako zlato sa usmieva, priam šibalsky, budú že dievky okolo neho skackať.

A poviete si, že čo je s tým susedom? Čo je nervózny a aký to má súvis s trpezlivosťou?

Áno, donedávna silný, zdravý muž – akú veľkú záhradu obrobil, dom obriadil, mladých futbalistov trénoval, sám hral futbal... vraj prekonal infarkt srdca.

Vydesilo ho to. Vnútorná i vonkajšia sila ho opustila. Hľadá ju a čaká. Viac než mesiac čaká na operáciu, vraj mu otvoria celú hruď a potom zašijú. Volal, či na neho nezabudli. Vraj nie. Musí čakať...