ZúFaLKyŇa...alebo NieČo o ZuBNeJ PRoTéZe

Mám svoju mamu rada. Je sama, a tak ju takmer každý týždeň navštevujem. Šetrím si na auto, ale to ešte nejaký čas potrvá. Tie cesty vlakom sú únavné a hlavne v piatok bývajú neznesiteľne plné. Môj cieľ je malá dedina na Záhorí. Všetci sa tam poznajú, ale čo som odtiaľ odišla a bývam vo vlastnom, prestala som vnímať svojich rodákov.

Strašne prší a ja som rada, že som na stanici. Táto bratislavská stanica je vždy plná ľudí, ale čo sa čudujem, veď je piatok. Postavím sa do rady na lístok. Pozerám do prednej rady, či náhodou nebudem niekoho poznať. Hodilo by sa mi, keby mi nejaký známy kúpil lístok. Nikoho nespoznávam. Škoda a pripravujem si k papierovým peniazom ešte drobné na lístok.

Hneď za mnou sa postaví ďalšia žena. Ani neviem, prečo sa na ňu obzerám. Lepšie sa jej prizriem a koho nevidím – moja bývala spolužiačka zo základnej školy, Hela.

„Ahoj Hela“, - pozdravím ju.

Ticho mi odpovedá: „Ahoj“.

Som rada, že ju vidím a môžem trochu poklebetiť o starých známych. Všímam si jej obviazaný krk. Má síce na ňom priesvitnú šatku, ale pod ňou je celkom dobre vidieť obväz. Nechcem ju svojou otázkou – čo má s krkom - hneď odradiť od rozhovoru.

Tak začínam takými všeobecnými otázkami a zároveň rozmýšľam, ako sa jej spýtam na ten krk.  Keď sa dozvedám, že budeme mať spoločnú cestu odkladám svoju otázku do vlaku, veď máme pred sebou viac než hodinu cesty a to ešte musíme v Kútoch prestupovať. Veru mám dosť času opýtať sa na ten jej krk.

Vlak máme pristavený na treťom nástupišti. Býva tam už pristavený dlhšie pred tým, ako odchádza. Nastupujeme doňho spolu s Helou a usadíme sa oproti sebe pri okne. Stále odkladám svoju priamu otázku.

„A odkiaľ, vlastne ideš“, pýtam sa jej, potom čo som si trochu utriedila, čo mi vlastne o sebe doposiaľ povedala, „nehovorila si, že robíš v Senici?

„Ale áno robím“, odpovedá mi, „len teraz idem z nemocnice“. Naivne sa usmieva. Nepáči sa mi ten jej úsmev.

„Z nemocnice?“, pýtam sa začudovane a začína mi svitať, že asi už nepoložím svoju otázku, pričom ak sa budem držať témy nemocnice dozviem sa priamu odpoveď.

„Ty mi ani nebudeš veriť, čo sa mi stalo“, – hovorí a pokračuje ďalej, ako by to mala nacvičené, „zhltla som zubnú protézu“.

„Čože protézu? A to ako sa ti stalo, celú zubnú protézu?, prekvapivo sypem jednu otázku za druhou.

„Tá protéza bola len na tri zuby“ a ukazuje mi chýbajúce predné zuby.

„A ako sa to stalo?, nedočkavo sa pýtam ďalej.

Nacvičene odpovedá ďalej: „V nedeľu sme mali na obed šnicle a mne sa do nej zaborila protéza a dostala sa mi do hrdla a tam aj ostala.“  

„A čo si s tým robila?“, pýtam sa.

„No pokúšala som sa to najprv vyvrátiť, najprv sama, potom som zavolala Mira, aby mi dal prsty do úst“. Miro bol jej „akože manžel“, ale nie na papieri a ona u neho bývala. Vlastne bývali u jeho mamy „akože jej svokry“. Ďalej rozpráva o tom, ako nemohla časť zubnej protézy ani prehltnúť ani vyvrátiť.

„A čo si s tým robila ďalej?“, pýtam sa nedočkavo.

A ona prekvapivo odpovedá: „Nič“.

Opakujem po nej: „Nič, ako to? Veď ti to tam muselo zavadzať.“

„Pila som len vodu až do piatku“, odkašlala si.

Znova opakujem po nej, „Až do piatku, veď to si sa mohla zadusiť.“

Točí hlavou a znovu sa naivne usmieva, zdá sa mi to až také infantilné, ako môže niekto s niečím takým tak dlho vydržať, „a prečo si neišla k lekárovi?“

Mykne plecom a pokračuje, akože inak, nacvičene: „Svokra išla v piatok ráno so mnou do Skalice“. „Do nemocnice?, pýtam sa jej a pokračujem, „ale hovorila si, že ideš z nemocnice z Bratislavy.

„Počkaj, zo Skalice ma previezli do Bratislavy“. Už sa neusmieva, odkašle si a pokračuje ďalej, „tam mi operovali  krk a vybrali mi tú protézu cez hrdlo“ a ukazovala pritom na svoj krk, kde mala pravdepodobne jazvu po operácii.

„Chceš ukážem ti ju, mám ju odloženú?“, pýta sa. Nechcem, nie som zvedavá na jej časť protézy. Na tú časť zubnej protézy, čo mala niekoľko dní v hrdle. Ale prikývnem. Vytiahne ju z peňaženky a ukazuje mi ju ako zlatý prsteň.

„Hm“, snažím sa dozvedieť, prečo hneď neišla k lekárovi, „počúvaj, to si nedeľa poobedie, pondelok, utorok“...menujem všetky dni až do piatku a počítam na prstoch, „vydržala len o vode a s týmto v hrdle?“ Vôbec nechápem.

Znova sa naivne usmieva. Robí také čudné strnulé pohyby rukami a nervózne si prekladá nohy. Chystá sa mi ešte niečo povedať. Nechám ju, čo mi ďalej sama povie. Rozpráva o tom ako ležala 3 týždne v nemocnici, ako jej dávali nejaké infúzie ako nemohla rozprávať, ani jesť...

Všetko sa mi to zdá nezaujímavé. Stále nemôžem uveriť tomu, ako mohla tak dlho vydržať s tou protézou v hrdle.

Vlak brzdí a my sa blížime do prestupnej stanice. Vystupujeme z vlaku a prestupujeme na iný. Zrazu niekto kričí: „Hela!“  Spoznávam jej „akože svokru“. Narýchlo sa Hela so mnou rozlúči, dávajúc mi najavo, že jej spolucestovateľkou bude už iná spoločníčka. Ale neberiem to úvahy a nastupujem do toho istého vozňa ako ony dve. Nevšímajú si ma a rozprávajú sa medzi sebou a ja ani neviem, čo moje zvedavé uši sa sami tak natŕčajú. Z ich rozhovoru veľa nepočujem, len nejaké útržky.

„Nesmieš sa na neho hnevať,“ počujem ako „akože svokra“, mimochodom tetka Karolína, povie Hele. Tá sa iba naivne usmieva a počúva Karolínu: „Jeho to veľmi mrzí, on keď je nervózny nevie, čo robí a nesmieš ho tak provokovať“, blaboce asi o jej synovi, o Helinom „akože manželovi“. Obe sú tak zanietené, že ma ani nevnímajú, vlastne nevnímajú nikoho okolo seba. „A prečo neprišiel za mnou do nemocnice?, pýta sa Hela. Stará Karolína má pripravenú odpoveď: „Hanbil sa, myslel si, že mu neodpustíš. Hela, ale on ťa má moc rád, bojí sa, že ho opustíš, ale ty to neurobíš, pravda to neurobíš“.

Ľudia sa začnú tlačiť k výstupným dverám a ja s nimi. Nestíham Helinu odpoveď. Mám pred sebou len ten jej naivný úsmev.

Vystupujem z vlaku a utrieďujem si vlastné myšlienky. Asi ju udrel, alebo zbil. Zľakla sa a prehltla protézu. Neišla hneď k lekárovi, lebo mala modriny. Čakala až modriny prejdú, nechcela, aby ju niekto videl s modrinami...

S týmito myšlienkami prichádzam domov. Mama ma už víta a vidí na mne, že niečo nie je v poriadku. Rozprávam jej príhodu z vlaku.

„Ale toto všetci vedia“, hovorí mi mama, „aj som Anke hovorila, že čo nechajú svoju dcéru takto trpieť, čo nejako nezasiahnu, čo si ju nevezmú domov, prečo nevolajú policajtov...“ ani nestíham registrovať rozohnenú mamu, a „vieš čo mi povedala?“

Otočím viac ráz hlavou, veď ako by som mohla vedieť a čakám, čo také jej mohla povedať. „No povedala, ale Editka, keby sme volali policajtov, tak dá po hube aj nám, však sa ho bojíme celá rodina“.

Nemôžem zaspať, musím myslieť na Helu. Prečo sa nechá od Mira týrať?