Filmový pás beží a biely titulok nahrubo – všetci majú, len ja nie.
Často počúvam ľudí, ako s podmanivým úsmevom spomínajú na svoje detstvo. Tvár začne navierať naivitou a nevinnosťou. Baženie po spravodlivosti. Nevypovedaná krása. Keď chce niekto dobre vyzerať na fotografii, stačí chvíľka detskej spomienky. Chvíle zraniteľnosti a nesmiernej starostlivosti.
Už sa nemá, kto o mňa starať. Už mi nikto nič neprikáže. Už viem, že nič neviem.
Filmový pás beží a biely titulok nahrubo – všetci majú, len ja nie.
No, bola som sebecká. Všetci mali mamu a otca. Ja som mala deda. Aspoň, čo si pamätám. Dedo bol zlomený človek a opieral sa o mňa a ja o neho. Nepraktizujúci Žid. Ku každému chodil Ježiško, len ku mne nie. Ľubo mi povedal, že príde, keď budem chodiť do kostola a na náboženstvo. Sadla som si s ním do prvej lavice. Ja neviem, či si niekto ešte pamätá staré drevené lavice so sklápacími sedadlami, napevno spojenými kovovými kostrami. Ja na ne nikdy nezabudnem. Počúvala som farára v čiernom zahaleného, ako zanietene vravel o utrpení. Z ničoho nič ukázal na mňa prstom a vyzval ma, aby som mu vymenovala nejaký bolestný ruženec. Nestačila som ani vstať a moju tvár oblial červený rumenec. Snáď aj cez tri lavice som letela po jeho facke. Tak sa začalo moje zmierovanie – čo má iný ma vôbec netrápi.
No asi som nezačala práve najlepšie. Všetci mali nejakého súrodenca. Ja som povedala svojej najlepšej kamarátke, že mám sestru. Tak toto bola moja jediná lož v mojom živote. No možno som niekedy niekoho zavádzala, alebo isté slová zatajila. Ale ísť od gruntu s klamstvom, tak to sa mi stalo len vtedy. Jeden podvečer prišli traja policajti a dvaja agenti štátnej bezpečnosti. Aj vo filmoch tak chodia, viac policajtov a vždy dvaja agenti a je jedno, či socialistickí alebo kapitalistickí alebo futuristickí. Takí K a J prišli a vyšetrovali deda, kde ukradol a kde schováva akési dievčatko. No nemohla som sa mu pozrieť ani do očí. Za to klamstvo mi to nestálo.
Chýba mi jeho vždy prítomné odpustenie.
Neviem ako iných zobúdzali rodičia do školy, ale ja som mala obradné rána s ľútostivou expozíciou dedových slov a s bohatými raňajkami. Zatiaľ, čo iní so zlými známkami chodili domov smutní, ja som chodila domov smutná s tými výbornými. Môjho deda moje samé jednaké nijako neohúrili, skôr naopak, vraj strakaté sú krajšie. Taký bol, nikdy ma nepochválil za úspech, nikdy nekáral za neúspech. On vždy všetko unikátne zvažoval. Ako keby stále hral jeho obľúbené karty. Jeho milovaný desatníkový mariáš. „Najprv sa musíš naučiť hrať Ďura a potom Šnapsera až potom ťa naučím Mariáš.“ Hrávali sme lízaný Mariáš. Vždy o peniaze. „bez penez nehraj, bo sa ti štastí bude zvŕtat“. Veru zvŕtalo, ako Travolta v Pomáde.
