VOĽBA
Skutočný príbeh, nie môj.
Mira bola rozvedená a žila so svojim päťročným synom v útulnom byte v malom mestečku. Do práce nemala ďaleko. Pracovala ako referentka v jednej poisťovacej spoločnosti. Dar prirodzenej komunikácie v plnom rozsahu využívala vo svojej práci.
Nový kolega Martin sa jej pozdával od začiatku. Taký milý dobre vyzerajúci muž v strednom veku. Inteligent na prvý pohľad. Svoju snehobielu košeľu nosil ležérne a zároveň s noblesou. Niečo na spôsob typického Francúza. Ale mal jednu chybu. Bol ženatý a to pre Miru znamenali zakázané vody. Martin ju však veľmi priťahoval. Dlho odolávala tomuto pokušeniu. Všimla si, že aj ona mu nie je ľahostajná. Dlhé rozhovory a spoznávanie jeden druhého predchádzali prvému pozvaniu do vinárne. Deň pred jej sviatkom narodenín ju tam pozval a ohúril ju kyticou červených ruží.
V okamihu keď ju prvý raz objal, chvela sa po celom tele, hlas jej prestával fungovať a srdiečko až prirýchlo bilo na malú útlu ženu. Prišla veľká láska. Najskôr si ju nechcela pripustiť. Nechcela zasahovať do jeho manželstva. Chcela ho mať pre seba bez podmienok. Bola ochotná sa o neho deliť s inou ženou. Tak veľmi ho milovala.
On sa však nebol ochotný rozdávať dvom ženám. Chcel svoje i tak nefungujúce manželstvo zrušiť. Až príliš ju miloval na to, aby s ňou žil len ako s milenkou.
Keď sa prišla sestra rozlúčiť a popriať úspešnú operáciu, sedela v kuchyni, popíjala kávu a rozmýšľala nad posledným rozhovorom s Martinom. Bolo to ich posledné stretnutie.
„Milujem ťa Mirka“, povedal jej a pokračoval ďalej „rozprával som s Janou a súhlasí s rozvodom.“
„Martin chcem ti niečo povedať“, hlas sa jej chvel, „musíme ukončiť náš vzťah“.
„Čo to vravíš, Mirka?“, zostal prekvapený, „viem, že ma miluješ a ty vieš, že ja milujem teba, tak prečo by sme to mali skončiť?“
Nevládala odpovedať. Len prehltla na sucho.
Chytil ju za ruku a spýtal sa: „Stalo sa niečo?“
Tak veľmi ho chcela objať. Chcela sa k nemu stúliť celá celučičká a on by ju silno stískal. Neurobila to.
Zozbierala v sebe posledné sily a zastretým hlasom mu chladne povedala: „Martin, náš vzťah nemá význam, ty máš rodinu a ja sa nechcem na nikoho viazať“. Tieto slová akoby hovoril niekto iný. Vedela, že mu tým ubližuje. Tak veľmi mu ubližuje ako sama sebe. Veľmi ju to bolelo. Ale viac by ich oboch bolelo to, čomu sa ona chcela vyhnúť.
Chytil ju za bradu. Zahľadel sa do jej očí. „Čo toto má znamenať? Plánovali sme spoločnú budúcnosť a teraz mi toto povieš? Prečo?“
„Pretože to tak chcem a je to dobré pre mňa aj pre tvoju rodinu“, odpovedala ešte vždy chladne.
Stále jej uprene hľadel do očí. Nemohol tomuto celému uveriť. „Povedz, že ma nemiluješ a ja odídem“.
Slzy sa jej tlačili do kútikov očí. Hrdlo sa jej stiahlo, ale i napriek tomu to vyslovila: „Nemilujem ťa“.
„Ako chceš“, rázne sa zodvihol a odišiel.
Ona sa konečne mohla vyplakať. Nemohla mu povedať o svojej chorobe. Nechcela, aby s ňou žil z ľútosti. Už nikdy mu nepovie nič. Už nikdy nepovie nič nikomu. Príde o hlasivky. Taký je ortieľ jej neľútostnej choroby.
Sestra ju odprevádzala do nemocnice. Pýtala sa na Martina. Mira nechcela, aby mu niečo hovorila. Je to teraz bolestné pre oboch, ale prejde to. Verila tomu.
Po operácii jej niekoľko krát volal. Nedvíhala. Napísal jej množstvo SMS–iek, ktoré síce čítala ale neodpovedala. Podľa nich vedela, že sestra si tajomstvo nenechala pre seba a Martinovi všetko vyrapotala. Žiadal ju, aby si to rozmyslela. Vyznával jej lásku a chcel ju i napriek jej postihnutiu.
To ju však podnietilo k ešte väčšiemu odolávaniu. Nechce, aby s ňou trpel a pri nej trpel. Zaslúži si niekoho lepšieho ako je ona. Zaslúži si zdravú ženu. Nikdy ho neprestane milovať, ale nemôže mu byť na ťarchu.
