Traktát o mojich prízemných chúťkach

Hovorí sa, že kto nemá chuti, ľahko sa vykrúti. Potom zrejme platí, kto má chuť ten sa ľahko namotá. A čo prízemné je mne po chuti? Tak nevybalím to hneď na vás, ale najprv budem trochu namotávať, keď som už v tom tak namotaná...

Priznávam, že moje prízemné chúťky sa začali formovať od veľmi útleho detského veku a čím som bola staršia, tým viac sa zväčšovali a veľkú mieru na ich prerastaní majú muži. To, že som na mužov, je chúťka pre mňa samozrejmá a ničím výnimočná a už vôbec nie prízemná. Táto prirodzená chúťka sa mi zvrhla do týchto prízemných:

Primero:

Kde je najviac mužov?

Na zelenom poli. Pekných, urastených, vystrihaných, poodhalených, 2 x po jedenástke, hra s jednoduchými pravidlami, milióny mužov na svete, soboty a nedele, večerné stredy, rozkošné dresy, trenky, štulpne, chrániče, kopačky, portréty na stenách, plné hľadisko, mexické vlny, nezabudnuteľné chvíle, príznačné desiatky...

Taký fešák ako brankár Iker Casillas,  španiel Figo, úžasný strelec Baggio, neposlušný Totti, najnovší Ronaldo s Messim, postarší Batistuta, ...a ďalší...a ďalší...

Áno, primero je to futbal – noha/lopta, snáď najpopulárnejšia hra na svete, môžem pozerať od nemoty do nemoty ...

Segundo:

Čo mužov upúta ako prvé?

Nohy. A čo robí nohy krajšie?

Jedna je na nič, dve potrebujete. Obvyklá koža, vysoký heel, tenký remienok alebo skvelý vamp, hrubšia podrážka, jemná stielka...keď sadnú ako uliate nadšenie sa násobí,...aj Popoluška o tom vie svoje, Wizard of  Oz, Červené topánky a nič na tom nezmení ani umelecký obraz smrti ako prázdnej topánky.

Topánky z radosti, na utlmenie starostí alebo len pre nového muža...

Že, čo z toho primera a segunda?

Objavila som niečo, čo je pre mňa fatálnou prízemnou chúťkou – viď obrázok :-)