Traja Antonínkovia

Mám hlúpu prácu, vozím kadekoho a kade tade. Niekedy mi zavolajú známi a chcú lacnejšie, ale zato, že veziem známeho, nemám náklady menšie. My taxikárky to máme ešte ťažšie práve pre mužskú dominanciu v tomto povolaní. Celý čas myslím nato, že koľko mi to teraz „hodí“ a ako by som zarobila viacej, peniaze sú vždy treba. Práca ako taká ma nebaví, ale poskytuje mi slobodu, a tá je pre mňa veľmi cenená.

Stretávam rôznych ľudí, z rôzne spoločensky postavených vrstiev, ale vždy dávam prednosť starým známym, to je moja povedzme, že úchylka povolania.

Dnes už asi nič nezarobím, potiahnem si posledný krát z cigarety a začne mi zvoniť mobil.

Zadusím ohorok a priložím si svoju športovú nokiu k uchu :“Maňka? To som ja Tono“, hovorí, ako by som nevedela, kto volá. Ďalší známy, čo platí, keď bude mať a dá mi potom raz toľko, ale čo už, aj tak som to už chcela zbaliť v tú neskorú nočnú hodinu.  

„Maňka“ pokračuje ďalej, „potrebujem odviesť na jednu akciu, alebo z jednej akcie na druhú“...slová sa mu pletú a mne ide len o to, aby som hlavne zistila, kde v akom zapadákove to popíja. „Maňka, mám tu ešte jedného herca, treba zobrať aj jeho, ale všetko ti vysvetlím“, trepe stále a o jeho kamarátovi ani nemusí hovoriť, lebo ho počujem ako sa mu vtiera do telefonátu a ja stále neviem kam po neho, či pre nich.

Bar mimo mesta je povestný, povedzme pre „mierne špekulatívnych ľudí“, takých ako je Tono. Na dohovorenom mieste stojí Tono s dvomi spoluhercami, pričom zjavne sa tí dvaja opierajú jeden o druhého, tak toto mi moc nevonia, ale čo už volá mi predsa známy, Tono.

„Maňka, ja ťa milujem“, vraví na uvítanie Tono, „vedel som, že ma nesklameš“ a už ma chce objať a bozkať, ale páchne z neho ako zo starého suda, tuším všetkými druhmi alkoholu.

Opatrne, ale s dôrazom sa od neho odtiahnem: „Ahoj, no čo teda kam to bude?“ Dvom, čo sa o seba ledva opierajú, vojde do očú ženská osoba, a tak pud sebazáchovy sa v nich ozýva, alebo nejaký zbytok mužskej galantnosti a takmer mi recitujú slávne ódy na moju „maličkosť“. Hlavne zhovorčivý Edo má aj napriek nemalej dávke alkoholu, celkom plynulú zásobu slov.

Taký človek, čo nevie nepovie. „Chlapci nechajte moju božskú Maňku, ja jej musím všetko povedať od začiatku...“ mení nikam nevedúce reči Tono. Toho som veru viackrát videla nasávať, to by neznieslo ani hovädo, čo on, ale paradoxne sa jeho rozum priamoúmerne vypitými dúškami alkoholu nikdy neotupoval a inak to nebolo ani teraz.

„Maňka, ešte nikdy som ťa neprosil ako teraz, ale moc ťa prosím, aby si mi pomohla a dovolila nám byť nejakú chvíľu na tvojom starom dome“, dožadoval sa Tono.

„Na mojom rodičovskom dome?“, pýtam sa prekvapene. Dom je síce starý, naposledy tam bývala sestra môjho otca, potreboval by opravu a ja márne zháňam peniaze na jeho obnovu.

„Na to ani nemysli“, prvé čo ma napadne, „a prečo nejdete domov?“

„Ty očúvaj, poďme k tebe na dom a všetko ti povyprávam“ nedá sa odbiť Tono, „a nemysli si, že to chcem zadarmo, môžem ti sľúbiť viac než 100 litrov, keď nám všetko vyjde“, a ukazuje mi ošuntelú igelitku a v nej niečo zabalené.  Peniaze sa vždy zídu, ale nie som si istá, či to robím pre ne alebo skôr zo zvedavosti.

Beriem tých troch do svojho auta a veziem ich na môj starý dom. Už počas jazdy sa dozvedám, akési nezmyselné reči o nejakých soškách, hlavne Edo má potrebu niečo rozprávať, ja som mala tiež svoju potrebu, ale dozvedieť sa niečo čo bude minimálne v logickom časovom slede, alebo to bude mať hlavu a pätu.

„Pozri ako sa Vojto trasie“, hovorí Edo, „je celý dolepený zo starej Hornáčkovej“.

„On je roztrasený od zimy a nie od nejakej baby“, oponuje Tono Edovi, nemá sa čoho báť a ešte stále nemáme tú tretiu sošku, tak nič sa nedeje.“

Nič sa nedeje, ale ona mu tú sošku dala a zdalo sa, že s veľkou radosťou,“ pokračuje ďalej Edo, „a ten jej smiech, to bolo niečo neznesiteľné, až ma pritom zamrazilo.“

„Kašli na to, nepripomínaj to“, prehovoril Vojto, „je mi zima, nebojím sa ničoho“.

„No ja by som sa teraz bál aj teba, čo keď si posadnutý tým zlým duchom, čo má tá soška?“ provokoval Edo.

„Aspoň, keby to bola pravda, mal by som nadľudskú silu, vytrieskal by som koho by som chcel,“ pokračuje Vojto „ale cítim sa mizerne a asi mi budete musieť zastaviť“.

„Je ti zle? Budeš vracať?“, pýtam sa síce, ale pre istotu odbáčam na poľnú cestu a zastavujem, nech sa mi  Vojto nedoriadi v aute.

„Vystúpte s ním“, prikazujem im a sama vystupujem z auta, musím si zapáliť. Tono mi pripaľuje cigaretu, zatiaľ čo sa Edo naťahuje s Vojtom. Odvraciam od nich zrak, nie som na nich zvedavá, ale som zvedavá na niečo iné.

„No tak spusti“, nabádam Tona. Zjavne sa mu nechce, alebo nevie odkiaľ má začať. Silno si potiahne z cigarety a spomína na svoju prababku, ktorú nazýval - babka Jozefína.

„Pamätáš si ju? Boli sme u nej na orechoch. Si sa veľmi vyľakala, keď sme u nej boli“, pripomína mi Tono dávne časy z detstva, nemali sme vtedy ani 10 rokov. Hmlisto si na ňu rozpamätávam. Bývala pri potoku v takom starom opustenom dome, neviem, či to niekedy nebol starý mlyn. Ju samotnú si nejako nevybavujem, ale ako decko som sa jej veľmi bála, ani neviem prečo. Pamätám sa, ako nám hovorila, že si môžeme nabrať orechov koľko chceme.

„A čo s ňou?“, pýtam sa Tona a prikyvujem hlavou, že si na ňu spomínam. Ona mala takú sošku, volala ju - svätý Antonínko. Náhodou som bol u nej keď zomierala, nikto k nej nechodil, bola stále sama.“ Netrpezlivo som ho počúvala. Bol zjavne nervózny, keď začal rozprávať o tej soške.

„Ležala na posteli a keď ma zbadala pri dverách bola taká natešená a volala ma k sebe, aby som jej podal ruku.“

„A to bolo kedy?“, pýtam sa, lebo viem, že on k nej nechcel chodiť, tiež sa jej asi bál.

„No mal som vtedy už 15 rokov“, odpovie mi Tono a pokračuje ďalej: “Podal som jej pravú ruku, ona mi ju pevne stisla a do ľavej ruky mi strčila sošku svätého Antonínka , vtedy som pocítil taký chladivý závan a povedala mi pritom ´už sa nemusíš ničoho báť, všetkých svojich nepriateľov zničíš, stačí jeden pohľad na tvojho nepriateľa a smrť alebo choroba ho dostihne´ a potom vydýchla“.

„Fúha a ty teraz tú sošku máš?, ani neviem, čo na to povedať, taký nezmysel. Chlapci sa opili a trepú o dušu aj Tono.

„Mám ju“ a ukazuje na igelitku, ktorú pevne drží v rukách. „A čo s tým,“, som nechápavá a tak sa aj tvárim, „na toto potrebujete ísť na môj starý dom?“

„Počkaj“, pokračuje Tono ďalej, „na tú sošku by som aj zabudol, ale keď som sa sťahoval od našich, náhodou som si na ňu zmysel. Zobral som ju so sebou. Chcel som ju dať do záložne nech mám nejaké peniaze.“ Asi by som to urobila aj ja. Čo s takou soškou a určite je to nejaký gýč.

„Ale neurobil som to“, pokračoval Tono, „vlastne som to stále odkladal. Zmyslel som si na ňu zase, keď sme chceli vybieliť tú Hornáčkovú, mala takú istú sošku ako ja od babky Jozefíny, presne takého istého Antonínka.“

Vy ste išli vykradnúť takú starú ženu, ty si teda idiot?“, nemohla som sa premôcť, „nemáte ako inak získať peniaze? Mal by si robiť iné veci a nie toto, veď to je obludné“.

„Obludná je stará Hornáčková“, nedal sa Tono, „keby si vedela, akú mala silu, sám som sa jej bál.“ Zdalo sa mi to pritiahnuté za vlasy. „A teraz idete od nej?“, pýtam sa „A u mňa sa chcete schovať? Čo všetko ste jej ukradli? Neublížili ste jej?“, zavaľujem ho ďalšími otázkami.

„Ale no, čo si o mne myslíš?“, nikdy by som nikoho nezabil, ani starú Hornáčkovú, sama umrela, keď dala tú sošku Vojtovi a počula si Eda, ešte sa pritom aj smiala.

´Ach bože´, tak toto mi určite nie je treba. Ktovie, čo porobili s chuderou starou. Toto som veru nečakala. „Tak Tono, to sa nehnevaj, ale s týmto nechcem mať nič spoločné“, odveziem Vás, kde som vás zobrala“, vyhlasujem, ale Tono ma prehovára: „Zober nás k sebe, prespíme pár dní a poriešim to, prosím ťa, nikto nebude vedieť, že si nás tam pustila a keby niečo, tak sme sa k tebe vlúpali“.

Mám z nich strach, ale protirečiť  trom zúfalcom v noci na poľnej ceste sa neoplatí a tak ich beriem ku mne na starý dom. V aute som sa dozvedám ešte také reči o tom, že sú tri druhy sošiek Antonínkov a mala ich predávať nejaká žena po prvej svetovej vojne. Kto ich od nej kúpil mal úžitok zo sošiek podľa druhu, o akého Antonínka išlo. Antonínko s tromi prstami na pravej ruke dával moc zabíjať nepriateľov, so štyrmi prstami dával nadľudskú silu a zdravie a s piatimi prstami mal dávať peniaze a bohatstvo. Kto sošku vlastnil mal vraj upísanú dušu u diabla. Umierajúci, čo vlastnil takú sošku Antonínka, odovzdal zlého ducha podaním ruky a kadejaké podobné táraniny.

Usádzame sa v starej kuchyni a varím im ešte kávu, nič viac už nechcem od nich, len rýchlo odísť. Ale priznám sa, že tie sošky chcem vidieť. Tono mi ich ukazuje. „Ach jaj niečo podobné je tu na povale v drevenej truhlici“, vyhŕkne zo mňa a spomínam si ako som podobnú sošku po starej mame ukladala, keď som vypratávala povalu.

Traja zúfalci nelenia a utekajú na povalu. Na stole ležia dvaja Antonínkovia, jeden má tri prsty a druhý štyri na pravej ruke. Je to gýč. Taký gýč ako na povale. Spomínam si na svoju babku, vždy mala veľa peňazí... Počujem len lomoz, krik a buchot. Bijú sa? Či čo tam robia?

Ani neviem, prečo beriem, tie dve sošky. Idem pomaly za nimi na povalu. Je tam už zvláštne ticho. Na zemi vidím tri mŕtvoly a vedľa nich soška z drevenej truhlice. Beriem ju do ruky a dávam ju k tým dvom do igelitky. Má päť prstov na pravej ruke. Pevne držím tri sošky Antonínkov pri sebe a chcem odísť.

Ako závan diabolskej sily sa mi zjavuje žena v čiernom plášti a pokorne prehovára: „Som ti k službám, Bohyňa moja, budem ti navždy slúžiť, stačí len slovo a všetko čo si zažiadaš budeš mať“. 

´Podám jej tie sošky?´, premýšľam.