Tak trochu o Ivanovi
„Ako to myslíš?“, spýtala som sa, lebo sa mi zdala podozrivá jeho veta.
„Tak ti poviem“, pokračoval veľmi zainteresovane Dominik, „je to onen chlap, čo sa o nich hovorí, že nemali len takú čo nechcela“.
„Hm, takých poznám, nemusíš sa obávať“, zmyslela som si na svojho bývalého manžela, ten tiež mal podobné úlety, ale už dolietal, aspoň u mňa.
„Je ženatý a má jedno decko“, pokračoval v opise Dominik.
„No vieš, mám s ním pracovné stretnutie a nie rande, nemusíš ho detailne popisovať“, a už rozmýšľam nad tým čo vzíde z pracovnej schôdzky a z môjho čisto pracovného plánu.
Ale Dominik sa nedal odbiť a musel mi povedať príhodu z detstva o Ivanovi, tak som si vyhradila trochu času, a myslím, že to stálo zato.
„Vieš ako je to betónové ihrisko, vedľa našej základnej školy?, začal Dominik, „tam sme hrávali futbal na asfalte cez prázdniny“.
„Jasné, že viem. Vtedy bolo asfaltové, keď pálilo slnko tenisky sa zabárali do asfaltu“, odpovedala som a spomínam na roky z detstva a tak trochu rozmýšľam, že či si nespomeniem na toho Ivana.
„Áno, presne“, pritakával Dominik, ale Ivanovi sa tam zaborilo niečo iné“.
„Iné a čo?, začala som byť zvedavá.
„No on sa tak vehementne rozohral, nazdával sa, že je futbalista roka, myslel, že má svoj deň, ale pošmykol sa a padol“, pokračoval Dominik.
„No chudák, a?!, začalo ma to unavovať, toľko práce, že som nevedela, čo skôr a on mi tu bude popisovať nejaké rozbité koleno.
„Ty, ale on tak nešťastne padol, tvárou na ten rozpálený asfalt. Reval ako besný, plno krvi po tvári. Utekali sme k nemu. Krv sa mu hrnula okolo úst.“, popisoval ďalej Dominik.
„Rozbité pery?“, pýtam sa.
„Ani nie, ale zub, zbadali sme ho zaborený v asfalte. Náš tato bol doma, hneď ho išiel odviesť k lekárovi. Ešte sme stačili vytiahnuť zub z asfaltu a zobrať so sebou, len tato naštartoval auto.“
„Šikovní chlapci a čo ďalej“, spýtala som sa.
„Tak si predstav, že doktor mu ten zub, vrátil naspäť. Osadil mu ho na pôvodné miesto“, potmehúdsky vravel Dominik.
„To sa dá, preboha. Aj mu tam zostal?“ zdalo sa mi to neuveriteľné.
„Keď ho uvidíš, všimni si v prednom rade zub! Má ho taký čierny, menší a zasunutý dozadu“, už ma radšej nepresviedčal, ale priamo ma odkázal, aby som sa sama presvedčila.
Zdalo sa mi to neuveriteľné. Ale ako sa hovorí: ´Hovor o čertovi a hneď sa objaví´. A tak prišiel aj Ivan. Dorazil včas. Nepekný blondiak, typ albín, ale úhľadne oblečený. Farebná kravata, biela košeľa, drahý oblek spolu až neuveriteľne ladili. A tá vôňa, že by Emporio Armani?
Podal mi ruku a so širokým úsmevom ma pozdravil: „Želám prenádherný deň, taký ako ste vy sama prenádherná. Som Ivan. Ivan Kaliský.“
„Ďakujem. Aj Vám krásny deň. Som Turanská. Turanská Eva.“, nemohla som sa zdržať smiechu, takého škodorastného. Sa neuveriteľne tlačil, nedal sa udržať, robila som, čo som mohla. Ten pohľad na jeho zub. Tá príhoda, čo mi práve vypovedal kolega. A ten zub fakt bol ako z asfaltu.
