Stáť v rade

Ak sa mám postaviť do nejakej rady, prepínam do stavu zúfalstva. Ale vždy to tak nebolo. Pamätám si, že ako malá, som sa postavila do radu na zmrzlinu. Čokoládovú milujem stále. Kúpila som si dvojitú, a skôr než som ju zlízala, už som bola znovu na rade a opäť dvojitú. Takto som vydržala stáť v rade podozrivo dlho. A vôbec si nepamätám načo som vtedy myslela.

 Stála som v rade na iskričkové a pionierske suvenírky a tešila sa ani neviem z čoho. V rade na zelenú stužku som mala až dojímavé pocity, skoro som odpadla z dojatia seba samej, učiteľov a rodičov. Promočný rad mi už nič nehovoril, chcela som to mať čím skôr za sebou, aj som sa potkla, ako som stúpala po schodíkoch k vytúženému diplomu.

Ale sú aj iné rady. Rady v obchodoch sa dajú dobre odignorovať. Nechce sa ti stáť, nemusíš. Vojdeš inde. I keď niekedy sa na nejaký tovar aj oplatí stáť, nemusí človek úfať, dokáže si ho odoprieť. Horšie je to na úradoch. Tie vedia dostať ľudí do pomykova, aj by ste sa do nejakého takého úradníckeho radu postavili, ale nedá sa, lebo nemajú stránkové dni. Tak to potom ani prekonanie samého seba nepomôže. Len notes, pero a dobre si zapísať stránkové dni.

Tí úradníci za prepážkami sú tiež svojim spôsobom nešťastní. Si predstavte, že stále majú niekoho v rade a nemôžu si ani oddýchnuť, ani sa nejesť, vypiť kávu alebo vykonať rôzne iné potreby. A koľko ľudí za nimi príde s kadejakými nezmyslami a oni si musia všetko vypočuť.

My, čo stojíme v rade, to vidíme inak. „Radová obsluha“ sa len motá, s každým sa zdržuje a možno aj osobné veci si vybavuje a nám, čo stojíme v rade sa vôbec nevenuje a možno ani nie je kompetentná. Ktovie kam ma ešte do akej rady pošle. Niečo podobné nás napadá.

Je zaujímavé, čo taký rad dokáže s človekom na jednej aj druhej strane urobiť. Jeden unavený z dlhostojacich ľudí a druhý unavený z dlhých radov. Stačí vtedy len malá nevinná poznámka a už to lieta. „Nerádstojaci“ sa chce sťažovať a radobsluhujúci okrem toho, že nám aj nemusí vyjsť v ústrety, tak ako by sme chceli, môže na nás tiež spustiť od rána dusené slová.

Ako ja si pamätám, vždy sa stálo na lístky na vlak. Ako sa vraví, buď je stanica tichá a prázdna alebo plná a rušná. A tam si nikdy nedávali ľudia obrúsku na ústa. O nič tam nejde. Len o lístok. Keď sú peniaze, musí mi ho dať. Horšie je to, ak chcete a hlavne potrebujete niečo vybaviť. Tam si už musíte dať servítku pred ústa, a poriadne hrubú. Podľa toho, na čo sa idete postaviť do radu. Snáď najporiadnejšiu servítku je potrebné mať u lekára. Tieto rady sú asi najhoršie. A pravdupovediac, to ma asi sklamalo najviac, že v tejto oblasti sa nič nezmenilo. Inak to nebolo „predtým“ inak to nie je „teraz“, vždy sa nájde niekto, kto vás hlúpo predbehne, kto si len na chvíľu ide niečo vybaviť alebo niekto, kto ja už ani neviem čo.

Tiež vás asi napadne, že nestáť v rade je úžasná vec. Akoby sa nám to niekedy zišlo, prísť a rýchlo sa vybaviť, dozvedieť sa to, čo potrebujeme, dostať to, čo potrebujeme, bez zbytočného mrhania časom, bez zbytočných strpčujúcich pocitov. Aj také úžasné veci sa mi občas stali, ale to boli výnimky, čo potvrdzujú pravidlá. A zase, všade človek nemá „známych“.  Ale aj tak, to státie v rade mi fakt „trhá žily“. A zajtra je stránkový deň!