Som Mrkva

Som taká Mrkva, do sypkej zeme zapúšťam, už ma nikto nevytrhne.

V momentoch sladko a chutne, v okamihoch trpko a bolestne.

Dvojetapovitá, slušne skultúrnená odroda ženského pokolenia vysedúvam ešte ilúzie.

Ohnivá Carota kultivaru žien s plameňom jasným, občas tliem.

V okolíku šediny mi trblietajú , raz zastavím, neuvädnem.

Dvojnažáci odišli - nie, nie je mi ľúto, kiež sa zapúšťajú.

Zanahoria, miestami opustená šibalsky sa zvíja s čierňavou.  

Včera smutne pobledlá, nateraz radostne farbistá. 

Už neujdem, neporuším svoj tieň v záhrade nájdená.

Zmeškáva vlaha, ústranie pripúšťa sa – chorobne si v ňom voľkám.

Pantá ma nedosnívaný sen – zvŕtať sa v dave, kŕdeľ vánku, protipohyb panvy s párovým efektom.

Majetné dojmy, ostrihané pojmy predám priekupníkom Rübe, nech si nechajú.

A tak hej, čo viem dopoviem – Carlos, ty si veras mal, keď si ma mrkvou menoval.