SMELÁ SPOVEĎ JEDNEJ ŠTUDENTKY

alebo žeby nevinné študentské podvody?

„Ste klamári a podvodníci!“, ešte dnes si pamätám slová učiteľky zo základnej školy, keď videla ako niektorí opisovali. Nie, že by som aj ja neuvažovala o tom, ako si zľahčiť život v škole, ale priznám sa strach a hanba mi nedovolili. A musím uznať, že podaktorí boli skutočne vynaliezaví. Ťaháky v kalkulačkách, peračníkoch, na okennom závese, či na stene...pamätám si jedného spolužiaka ako sa hrdo týčil, keď ho učiteľka chválila, ako sa výborne pripravil na písomnú prácu a pritom každý vedel, že všetko opísal. Videla som aké je to ľahké. Hovorí sa, že lož má  krátke nohy.

A tiež sa ďalej hovorí, že

tá najväčšia lož má najkratšie nohy

a s krátkymi nohami sa ľahšie podlieza

síce krátke nohy, ale aké rýchle

síce krátke nohy, ale riadne kopance dáva

a ako pekne sa obúva

a ako jej tie krátke nohy smrdia

...

Stalo sa, že i ja som neodolala. Prvý raz som sa k niečomu takému odhodlala na hodine dejepisu, ešte na základnej škole. Mali sme čerstvo natreté lavice a ja som vedela, že čo ako sa snažím, tak tie významné roky nie a nie zapamätať. Vzali sme so spolužiačkou ceruzky a všetky tie rôčiky sme si popísali na lavicu. Vytešené sme čakali na písomku. Aj zvedavé slniečko nakuklo do našej triedy a možno sa mu tie naše ťaháky aj zapáčili, lebo sa nejako rozžiarilo a čím viac žiarilo, tým viac sa lavice leskli a my sme figu videli. Tak dopadla moja prvá akcia.

Ale mala som rada také ťaháky ako:

Ak chceš vedieť polomer zemegule stačí si zapamätať: šetri se osle – 6378 km.

Alebo vzorec pre napätie je ULOMÍR:  U/I = R  čiže U = I.R

Inak nám ten vzorec vysvetlil učiteľ na priemyslovke, vraj chlapci to dobre poznajú:

čÍm väčšia kUrva, tým menší odpor

a tiež podobne funguje tepelná dilatácia kovov, teplom sa kovy rozťahujú a naopak chladom zmršťujú:

tak ako dievčatá v lete nohy rozťahujú a v zime ich sťahujú – inak dôležité pri koľajniciach, preto je tam dilatačný koľajnicový styk

Musím povedať, že tento učiteľ mi imponoval, teda jeho ťaháky a potom sa niekto diví, že čo ma to ako ženu ťahalo k technike. Tiež nám dovolil kružidlom vyryť vzorce na trojuholníkové pravítko s ryskou, až neskôr som pochopila prečo. No za čas, lež sme to tam vyryli, sme si vzorec aj zapamätali a hlavne sme si nezabúdali tie pravítka.

Priznám sa, že som si občas napísala aj ja niečo na papierik, ale nikdy som nemala odvahu ho vytiahnuť, nieto ešte čítať.

Ale akokoľvek som sa snažila milovať techniku, dostali ma také malé stroje a zariadenia. A ich popis mi spôsoboval nemalé problémy. Bol maturitný rok, bolo treba tlačiť do hlavy iné ako tie stroje. Jednoducho som sa nenaučila. Boli zadané 3 stroje a jedno zariadenie. Akože som bola voľná. Ani ťahák, ani v hlave. Pekne som si napísala svoje meno a priezvisko a celé zadanie, podčiarkla som a už som si predstavovala veľkú päťku a hlavne to ako ju budem opravovať. Ja skutočne neviem, čo ma napadlo otvoriť tú knihu, čo ma napadlo si v nej listovať. Zbadala som prvý stroj zo zadania. No vážne a začala som opisovať. Žiaden strach, žiadna hanba. Tak som bola zavesená na tom texte, ani som nesledovala učiteľa. Inak tomu učiteľovi sme hovorili Noso, mal taký veľký červený pórovitý nos ako výdatný alkoholik. Už som bola na treťom stroji, keď tu zrazu Noso sa vyrútil ako červený býk smerom ku mne. V stotine sekundy som si uvedomila, čo vlastne robím, čo mi hrozí, na konci môjho štúdia takáto hanba a čo hanba, ´veď on tak zúri, že ma asi zabije´. No hrozné chvíle na infarkt. Inak ak som prežila niekedy nejaké skryté infarkty, tak vtedy určite aj tri. No dorútil sa ku mne, pričom spustil niečo v tom zmysle: „Tak vy takto, podvádzať budete, mňa za nos vodiť...“ naklonil sa nado mňa, ľavú ruku položil na moju otvorenú knihu a pravou rukou naznačoval spolužiakovi sediacemu za mnou, „dajte sem ten ťahák!“ Maličký Tiso – on sa fakt tak volal, chalanisko jeden, sa tiež triasol. Ja som sa asi tri minúty nemohla ani pohnúť. Ticho som zavrela knihu a viac som neopísala ani mäkké fň, ako hovoril náš triedny učiteľ.

Táto vec ma naplno odrovnala. A na vysokej škole by sa mi veru také ťaháky zišli, ale keďže som bola vystresovaná z priemyslovky, tak som sa ich neodvážila ani písať. Ale doba pokročila a vynašli sa ihličkové tlačiarne a stalo sa, že mi raz spolužiak venoval ťahák na mikroelektroniku, samý vzorec. Samozrejme som ho nepoužila. Ale mala som ho u seba. A prečo som si na toto zmyslela? Tak vydarený spolužiak sa ma pýtal na indukčnú reaktanciu. No nevedela som. A on mi vraví, že nech kuknem do ťaháku, čo mi dal. No to mi bolo divné, prečo sa nepozrel do svojho. Dozvedela som sa, že sa mu tak potili ruky, že všetky písmená a čísla sa na ťaháku rozpili. Takže odvtedy už ani taký ťahák. A potom, čo nám väčšina docentov hovorila, že nejde o to, či daný príklad vieme vypočítať, ale či ho stihneme vypočítať v danom časovom limite som zanevrela úplne na všetky nelegálne pomôcky.

Tak to je moja siahodlhá spoveď z čias zašlých a školských.