SABRÍNA
Konečne našiel vo vlaku voľné miesto. A ešte pri okne a v smere jazdy. Dlhá cesta na východ sa začala dobre. Dúfal, že aj dobre skončí. Musí napraviť všetko, čo so svojou bývalou manželkou Janou pokazili. Času na premýšľanie mal dostatok. Nastal čas skutkov a on bol muž činu.
Jana mu veľmi chýbala. Vždy ju miloval aj po tom, čo mu urobila. Je pravda, že jej nedokázal odpustiť. Ponúkala mu šancu a on ju odmietol. Teraz ju ide prosiť o šancu on.
Ako veľmi mu chýba malá Sabrína. Vraj jeho dcéra. Mal ju za vlastnú. ´Ach, bože, prečo nemohla byť jeho, prečo mu nemohla klamať, prečo to nedokázala v sebe tajiť´ horekoval nad svojím životom.
Spomínal ako šťastný otecko doniesol dcérenku ukázať svojej mame. Bol hrdý na „svoju dcéru“. Dlho nemohli mať deti. A potom prišla Sabrína. Bol neskutočne šťastný. Jeho život nadobudol celkom inú dimenziu. Cítil sa dôležito, významne a hrdo. Len Jana sa akosi zmenila. Bola až príliš ľahostajná. A keď ju pristihol pri poháriku namiesto rannej kávy, začali hádky. Nevedel pochopiť, prečo sa ona neteší tak ako on. Tak veľmi túžila po dieťati. A keď prišlo, ona sa otočila o 180 stupňov.
Na ten osudový večer nikdy nezabudne. Bola vyvalená na pohovke, v ruke objímala fľašu. Sabrína bola bohvie kde.
„Jana“, skríkol na ňu, „toto už nie je normálne. Kde je malá?“
Len sa usmievala. Primitívne. Odhodlávala sa povedať mu pravdu. Nedokázala žiť s vedomím, že si nechala urobiť dieťa cudziemu chlapovi. Tak veľmi túžila po decku. On jej ho nemohol dať. Ona mohla mať deti. Vedela, že chyba je v ňom a nie v nej. On to nevedel. A ani netušil.
„Kam si dala našu dcéru?“ , triasol ňou, akoby chcel z nej vytriasť všetok alkohol.
„Nie je to tvoja dcéra“, zarezonovala mu v ušiach jej veta, „nie je tvoja, rozumieš?“
Boli to slová, ktoré ním otriasli. Nemohol uveriť. Pocítil zúfalosť, sklamanie. Celý svet sa mu akoby zrútil. Nenávidel Janu. Nechcel ju ani vidieť. Bolo mu zo všetkého na vracanie. Rozvod prebehol rýchlo. Myslel si, že sa mu uľaví. Útechu hľadal u žien. Viac ako jedno ráno sa pri tej istej nezobudil.
Stále musel myslieť na Janu aj na Sabrínu. Veľmi mu chýbali. Dlho nevedel odpustiť. Dlho nevedel zabudnúť.
Mal zdravotné problémy. Lekár mu povedal, že nikdy nebude môcť mať vlastné deti. Nemôže mať vlastné, ale mohol mať Sabrínu. Tak veľmi ju mal rád. Bola mu ako dcéra. Chcel ju naspäť aj napriek tomu, že nemala jeho krv. Chcel naspäť život s Janou. Chcel svoju rodinu.
Keď vystúpil v rodisku Jany, zhlboka sa nadýchol. Prišiel sem nielen prosiť, ale hlavne bojovať o svoju rodinu. Bojovať o to, čo mu patrilo a čo stratil. O to, čo má pre neho hodnotu.
