SABRÍNA (continuar)
Vraví sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, mohlo sa to podariť Tónovi?
Čerstvý vzduch čistil nielen pľúca, ale aj jeho myseľ. Nedobre predtým rozmýšľal, nebolo dobré odvrhnúť Janu, že mu klamala, nebolo dobré odvrhnúť Sabrínu, že v jej žilách nekolovala jeho krv. Teraz to už vie, chce odpustenie za odpustenie.
Láska sa nestratí, ani neodletí, ani neodpláva.
Zvonil na akýsi tichý zvonček, vôbec nepočul jeho zvuk. Ktovie, či dakto doma, Janini rodičia sú isto v práci a možno aj ona a Sabrína bude asi v škôlke. Ešte raz sa oprel o zvonček, premýšľajúc kam tak asi do večera zapadne. V tom začul kroky a šramot kľúča v bráne.
´Že by predsa len niekto ...´
„Vitaj Tóno, a že sa ty aj ukážeš“, zvítala ho ironicky Janina mama, za ktorou stálo nádherné plavovlasé dievčatko. Kde - tu jej vlásky ševelili vo vánku, čo neposlušné sa vystrčili spod dvoch vrkôčikov. Nemohol sa vynadívať, túžil ju vziať na ruky, túžil jej povedať ´to som ja tvoj ocko a už ťa nikdy neopustím´.
Miesto toho, len ticho prehltol: „Môžem ísť ďalej?“
„No poď a ti vravím, dobre, že si prišiel, lebo už toho máme s manželom dosť,“ začala horko pridávať jednu reč za druhou, „manžel aj ochorel, čo Jana odišla, len nehybne leží, do sveta neprítomne čumáka, bez slov, ani televízor si nezapne, o všetko sa musím sama starať a keď nie matka otec by sa mal postarať...“
„...sem sa zlož a tu si sadni“, pokračovala stále v monológu, „Sabrína, hybaj k tatovi a opýtaj sa ho, čo ti doniesol.“
Utrieďoval si myšlienky, žeby Janini rodičia nevedeli, že on nie je jej biologický otec, žeby im to Jana nepovedala a kam Jana odišla, je možné, že nechala samú Sabrínu napospas.
Zahanbil sa, že skôr nevytiahol darčeky pre Sabrínu. Balíček sladkostí s ovocím položil na stôl, vytiahol veľkú krabicu, zobral Sabrínu na kolená a spýtal sa: „Rozbalíme to?“
Len kývla hlavou a oči jej zvedavo mierili ku krabici, drobné rúčky si mädlila jednu o druhú.
Keď vytiahol veľkú bábiku a šijací stroj, oči jej žiarili, vďačne razom pozerala na neho, razom na bábiku túliac ju k svojej hrudi a na šijací stroj.
„Týmto môžeš pre bábiku šiť všakové šatôčky, sukničky alebo, čo budeš chcieť“, snažil sa ju navnadiť Tóno.
„Len sa tu bavte, ja idem dovariť obed, lebo mám poobednú a ešte musím zavolať susede, aby dnes pre Sabrínu nechodila, ostaneš tu toľko, či ako?“, zostala medzi dvermi čakajúc na odpoveď.
„Ak môžem, rád by som ostal“, akoby previnilým hlasom odpovedal.
Zároveň, čo sa „bavil“ so Sabrínou nemohol sa ubrániť rozvíreným myšlienkam v hlave. Na papieri je Sabrína jeho dcéra, peniaze jej posielal, obaja sa dohodli, že pravý dôvod rozchodu neuvedú, hútal, že ani starí rodičia o ničom nevedia. Najviac mu vŕtalo v hlave, čo je s Janou.
Všetky otázky o Jane nechal na neskorý večer a jej mama mala o čom rozprávať, rozkladala až do skorého úsvitu. O tom ako Jana najskôr sporadicky pracovala v zahraničí, ako jej dávala aj nedávala peniaze na dcéru, ako jej dávala aj nedávala o sebe vedieť.
´...a odvtedy neviem o nej nič, kde je, čo je..., policajti povedali, že by mala byť v Taliansku, ale bohvie kde tá je´, doznievali mu jej slová v hlave, keď sa prevracal na tvrdej vŕzgajúcej posteli v podkroví.
´Vybaví a urobí všetko preto, aby dostal Sabrínu do opatery a potom začne hľadať Janu...´
Stále veril, že môže do tej istej rieky vstúpiť druhý raz.
So Sabrínou sa mu to podarilo, ale Janin prúd nezachytil.
Jej mamy, telefonát všetko odplavil:
„Dnes ju doviezli mŕtvu, ak chceš...“, vypol telefón.
