Rátam ešte niečo za tým konečným alebo ne/dá sa donekonečna a ešte aj s dôdavkom

13 viet bez odstavca

Vravia, že niet toho jediného a ja tuším, šípim v kostiach toho prvého Všemohúceho.

Nie preto, že by som chcela žobroniť o druhú šancu ani o druhú obežnicu.

Skôr by som chcela vidieť tretím okom, ako vidia nerovnakí a tretím uchom ako čujú odchodní.

Nahliadnuť do štvrtého rozmeru každej reality.

Hľadám cestu cez piaty oceán, nedá sa mi zdieľať póza piateho kola na drabinák, ani vo verzii rezervy.

Môj rudimentárny šiesty zmysel zrejme už nevyzreje, niečo sa len v spánku deje.

Láska mi vystrojila post na siedmej strune, aby vedno so mnou hral pri tej jednej lune, pri tej jednej stálici.

Ôsmy deň je dňom kognitivity, preto nepríde, nemôžeš spoznať všetko, v tom je pes zakopaný, vždy pred tebou musí byť nejaké tajomstvo, nejaký rébus, aby si sa nenudil.

Do futrálu skryjem deviatu euromincu, na horšie časy, aj keď nikdy nebudú horšie akoby mohli byť.

Z desiateho eneagramu sa dozviem všetko o sebe, no to by som musela najskôr naň natrafiť a ešte si to všetko zapamätať a je to vôbec prínosné, ani nie, som tým, čím sa mi dá byť.

Moje jedenáste prikázanie mi silno prerýva do mysle, nebudeš sa mračiť pre dve veci, pre vrásky a pokoj.

S radosťou fandím, tým čo vedia ako dvanásty hráč na ihrisku, hrám s nimi z lavičky, pre pôžitok jasotom nešetrím.

V trinástej hodine sa mi azda rozjagoce z lesku poznania alebo to bude totálny koniec, nie je mi to jedno, čo vo večnosti môže predstavovať ešte niečo.