Pre akú hlúposť sa chcel dať spáliť...

Na tomto svete sme si rovní len v tom, že sa tu narodíme a zomrieme. Veru tak, každý raz zomrie. Ako je to s dušou, o tom sa vedú odveky rôzne polemiky a debaty. Ja mám len pár slov o tom, ako je to s telom.

U nás sa pochováva do klasického hrobu alebo kremáciou. Ten druhý spôsob je zriedkavejší a po samotnej kremácii sa urna uloží do hrobného miesta v zemi, v stene alebo sa popol nebohého rozsype. Hovorí sa tomu, že „rozptyl popola“. Ešte teraz mi v ušiach znie myšlienka pracovníka krematória, ktorú vyriekol, keď som bol vybavovať strýcovi jeho poslednú vôľu - ´ Človek, ktorý zomrie žije predsa v našich srdciach a mysliach a nie tým, že kdesi je uvedené jeho meno. Niekto môže mať pomník i za 400-tisíc a predsa bude pustý alebo ho nedajbože ešte nejaký vandal rozbije ´, hovoril to preto, aby ma svojim spôsobom upokojil, že ak si človek želá byť spálený a bez náhrobku, tak je to v poriadku.

S tým ja nemám žiaden problém. Bolo to nepríjemné vybavovanie, ale v podstate mi to bolo jedno. Len mojej sestre to nie je jedno. Náš strýc Orgoň už nemal nikoho. Len ja a moja oveľa staršia sestra Mária sme mohli splniť jeho poslednú vôľu.

Strýc Orgoň bol divný človek a taký čudák. Postavil veľkú chalupu, ale nikoho si do nej nepriviedol. Ľuďom sa vyhýbal a vlastne aj oni jemu. Návštevy u neho mi neboli dvakrát príjemné. Taký chladivý až mrazivý pocit z neho človek mal. Navzdory tomu, že pochádzal z prísnej katolíckej rodiny, chcel byť, ako sa vraví „spálený“. A ako vravím, s niečim takým ja nemám nijaký problém, len Mária. Stále bedákala, že to určite kvôli tej hlúposti sa chcel dať spáliť. Tá hlúposť bola u mňa doposiaľ nepoznaná a tak bolo zaujímavé si ju od nej vypočuť.

Náš strýko Orgoň bol veľmi pracovitý človek od mlada. Učil sa za tesára a remeslo mu prinášalo nemalé peniažky, ktoré rád šetril a odkladal. I došla na neho, mladého vojenčina. Dva roky. Pre neho to boli stratené roky, lebo nič nezarobil. Krátko po nástupe na vojenčinu, mu zomrel otec. Také to vtedy bolo, že ani na pohreb otca ho nepustili, až po pár mesiacoch sa dostal domov. Položil kyticu na hrob otca a i keď neskôr, ale rozlúčil sa s ním. Možno si tam aj poplakal. Otec mu chýbal, ale život išiel ďalej. Zažiadalo sa mu prerátať odložené peniaze. I nachádzal i rátal. Ale  chýbal mu oblek – ten čierny. Tam mal okolo dvadsaťtisíc vo vnútornej kapse saka. Toľké peniaze to boli na tú dobu, i dom sa dal za to kúpiť. Pýtal sa na oblek svojej mamy.

„Och, nehnevaj sa,“ odpovedala mu „ale tvoj otec už bol taký vychudnutý, že sme mu nemali, čo obliecť, tak sme ho do toho tvojho obleku dali.“  Zamračil sa. Mama mu sľúbila, že mu kúpi nový.

„Mama mne nejde o oblek, ale o peniaze, čo som tam mal“, zaúpel.

Nemalé peniaze tam veru boli a došlo k exhumácii otcovho tela. Pri nej bol prítomný i mladý Orgoň. A vraj, to čo videl, nestálo za tie peniaze. Vraj mŕtve telo jeho otca nespočívalo, ako by sa predpokladalo, že by mohla mŕtvola spočívať. Vraj bolo všakovako poskŕčané, prsty a polámané, akoby sa škriabal z truhly. Musel to byť pre neho desivý pohľad. Mal zato, že otec sa v hrobe prebral. Kvôli tomu chcel byť „spálený“ a kvôli tomu chcel, aby bol jeho popol rozsypaný.

Tak ako vravím, mne je jedno, čo si kto po smrti želá. Len Márii to nie je jedno. Stará sa o hroby našich predkov. Všetko pekne upravené. Sviečky, kvety, kahance... Jeden pomník krajší ako druhý. A vraj po kremácii z človeka ostanú tri kilá popola, rozsypaného v povetrí alebo uloženého v urne.