PÁR SLOV K TOMU AKO SA NEOPLATÍ RADIŤ...

Mala som kamarátku. Sama som nemala práve najšťastnejšie manželstvo, ale to čo prežívala ona, to by som nepriala veru nikomu. Jej sťažnosti na manžela ma nenechávali chladnou. Ja som sa nikdy nikomu nesťažovala. A zase nebolo to také na nevydržanie. Kamarátka Broňa to na nevydržanie mala.

Boli traja – ona, jej večne pripitý manžel a krásna plavovlasá dcérenka. Lenže toto manželstvo nebolo len o hádkach a o sem tam padnutých fackách, ale o týraní ženy a týraní dieťaťa. A také niečo vás nemôže nechať chladným. Keby vám o tom rozprával ktokoľvek, musí sa vo vás niečo vzpriečiť, niečo čím by ste pomohli, aspoň radou.

Broňa ku nám často chodila a ponosovala sa na toho svojho. Človek by sa až divil, že to brala tak ľahkovážne. Veď neišlo len o ňu, išlo aj o jej dcéru. Ona smela a mohla sa vzpriečiť, jej maličká dcérenka nemohla, ani netušila čo sa deje.

Keď sa k nám jedného dňa dovalila s dcérou na rukách, monoklom pod okom a kadejakými odreninami od priviazania k radiátoru, kategoricky som vyhlásila, aby ho udala, aby to nenechala takto ďalej pokračovať. Ľutovala som ju. Bolo mi to nepochopiteľné, ako toto všetko mohla znášať. Neviem niečo také pochopiť. Dosť som sa nad týmto zamýšľala. Nechápem muža, ktorý si svoje vlastné komplexy lieči bitkou tých, ktorí sú mu najbližší, nechápem ženu, ktorá toto vie zniesť. A keby som sa stokrát vžila do takejto ženy, nejde mi to hlavy.

A keby som bola i v takom stave, že by som po prvej facke hneď nezutekala, za živý svet si neviem predstaviť, že by som sa ticho prizerala tomu ako iný človek, a nech by to bol i vlastný otec, ubližuje môjmu dieťaťu.

Obrátila by som sa najskôr na rodičov, oznámila policajtom, navštívila lekára aj psychiatra, pátrala by som po inštitúciách, ktoré sa chvalabohu už nejakým spôsobom rozrastajú. Jednoducho by som v tejto veci konala. Určite by som nechodila sa sťažovať kamarátke a potom vyrozprávaná sa vrátila do takého pekla.

Lenže pokiaľ väčšina z nás, by v danej veci konala. Broňa veru nie. Jej sa stačilo vyžalovať u mňa a vrátila sa do svojho peklíčka. A to bolo riadne horúce a dusné.

Bol neskorý večer. Práve som chlapcov ukladala spať a manžel pozeral niečo v televízii, keď som začula silné búchanie na dvere a myslím, že aj nejaké kopance na ne. Po nich nasledovali slovné výbuchy zlosti na moju adresu. Bronin manžel sa k nám takto domáhal. A vrieskal vo svojej opitosti niečo v tom zmysle, že ja im rozbíjam rodinu. Vulgárne slová na moju adresu radšej nebudem písať. Mala som z toho teda riadne zlý pocit, povedala by som, že hrôzu. Čo mu tá Broňa narozprávala a prečo? Ako si predstavuje riešenie svojej situácie cezomňa? Absolútne som nechápala. Neviem, čo by som v tej chvíli robila, asi volala policajtom, mala som z neho hrôzu.

Ale bol tu ešte môj manžel. Jemu bolo jedno, čo sa deje vo veľkom Broninom pekle, ale nechať si rozbiť dvere a nadávky na moju adresu ho zdvihli zo sedačky od televízora. Otvoril pripilcovi a vytmavil mu to ručným a nožným spôsobom. Nebola to zase veľká odvaha, keď pripilec ledva stál.

Ja som mala od pripilca pokoj, dostal čo mu patrilo a viac sa neodvážil na mňa ani pozrieť. Manžel mi ešte stačil povedať, aby k nám Broňa viac nechodila. A ja som bola rozčarovaná. Tak veľmi som chcela v tej veci niečo urobiť. Ale nezmohla som sa na nič. Zasiahla ma totálna nemohúcnosť.

Broňu som už viac u mňa nevidela a všetky správy o nej som mala sprostredkované. Viem, že mala s pripilcom ešte ďalšie dieťa. Viem, že sa rozviedla a bývala u svojej mamy. Nejaký čas po rozvode sa jej tam pripilec znovu nasáčkoval. Ubližoval aj jej mame. Ani neviem ako ho odtiaľ vysáčkovala. Chodila potom za ním na slobodárku, kde býval. Nemusela byť s pripilcom,.. ale ona ho akoby potrebovala. A toto už ja vôbec neviem pochopiť.