O šťastí...

Sedemnástou realizovanou hrou Stanislava Štepku v podaní Radošinského naivného divadla je Rozprávka o tom, ako žijeme dodnes, ak sme nepomreli.

Ponúkam úryvok, ktorý sa mi veľmi páči a mohla by som ho počúvať do nemoty:

Syn Dezider sa pýta svojho tatu na šťastie:

A ked už budem taký poučený, pristavím sa pri volákych vzdelaných a opýtam sa ích, aby reč nestála,

čo je štastý, čo povíš, tata?

Jeho tata odpovedá:

Na štastý sa nepýtaj krála, ludý sýtych,

pre kerých tu na paušál slnko mosí svítyt.

Na štastý sa opýtaj bláznov, malých detý.

Štastý, to neny manna, z neba nepriletý.

Ved štastý - to sú ludý od zemi až k nebu

a štastný si ždy tedy, ked si len sám sebu,

ked vačky máš prázdne,

no v srcci vlasnýš sýpku,

ked svet vlasný more, no ty máš zlatú rybku.

Ked v sebe máš silu aj osud zlý skrotyt,

ked hadov steš škrtyt a obrov zas rodyt...

Opýtaj sa seba a trávy, vetra, vody,

kde spáva, jak vyzíra a též kade chodý,

či vedú tam k nemu pre každého cesty.

Len málo sa dozvíš a vác už vedet nesty...