O nemeckom ovčiakovi alebo ako vyzerá a čo asi tak robí polročný vlčiak

Nemecký ovčiak je pomerne moderné plemeno, má nemecký pôvod v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia. V tomto období bolo v Nemecku veľa pastierskych psov rôznych typov s rozdielnymi predkami. Nemecký dôstojník Max von Stephanitz bol skúsený chovateľ psov významný vedúci člen SV (Verein für Deutsche Schäferhunde) a podieľal sa na vytvorení štandardu tohto plemena. Zo zmiešaniny dostupných typov sa uprednostnil pes s krátkou srsťou, pred dlhou a kučeravou, so vzpriamenými ušami a tmavej farby. Väčšina prvých psov bola vlkosivá, ale prijateľné boli aj čierno-žlté a čierne psy. Biele psy boli neprijateľné. Veľkosť sa spočiatku pohybovala medzi 60 – 67 cm a hmotnosť okolo 28 – 36 kg (dnes 60 - 65 cm, 34 – 45 kg). Prototypom sa stal Horand v. Grafrath, registrovaný ako SZ 1. Členovia klubu SV robili rýchle pokroky a prvá výstava ovčiakov sa konala už v roku 1899.
 
 Počas prvej svetovej vojny sa nemecký ovčiak stal vojnovým psom, elitným pre cisárovu armádu. Vysoko prevyšoval iné armádne psy a niekoľko jedincov bolo dovezených do USA, Veľkej Británie a ďalších európskych krajín. Po vojne si mnohí armádni dôstojníci priviezli nemecké ovčiaky domov, takže dynamický chov plemena bol zabezpečený. Na svete je zrejme viac nemeckých ovčiakov ako ostatných čistokrvných psov a patrí k najpopulárnejším plemenám. Od začiatku sa nemecký ovčiak tešil veľkej popularite, ale nevyhli sa mu ani ohovárania. Bol označovaný za „vlčieho“ psa, pričom sa asi zabúdalo, že všetky psy majú vlčích predkov. V Austrálii bol zatracovaný až do začiatkov 70. rokov 20. storočia, dokedy tu bol dovoz a chov ovčiakov zakázaný.
 
 Nemecký ovčiak má prirodzené ochranárske inštinkty, maximálne vnímavý na príkazy, čo z neho robí najúspešnejšieho služobného psa na svete. Obľúbený je aj ako pracovný pes, bol prvým slepeckým psom, využíva sa na záchranárske práce, hľadanie drog, výbušnín a iné pomocné policajné práce. Výnimočné kvality tohto psa ho dokonca priviedli do Hollywoodu, kde sa RIN TIN TIN stal prvou medzinárodne uznávanou psou filmovou hviezdou. Pre prívržencov plemena nemeckého ovčiaka je najskvelejšou črtou jeho oddanosť pánovi, čo z neho robí dokonalého spoločníka. Skvelá vnímavosť voči výcviku, ušľachtilé črty, ovčiaky plné energie s pekným výzorom, vysoko ostražité a práca v službách človeka, v čom ho dosiaľ žiadne plemeno neprekonalo, to všetko zaručuje nemeckému ovčiakovi post jedného z najznámejších a najobľúbenejších plemien.

A náš Danny?

 
 Máme ho už pol roka. Prebýva na terase, na ktorej sme mu zo starej orechovej spálňovej skrine zhotovili búdu. Spáva v nej len v noci, cez deň vylihuje na terase, behá po dvore, občas šteká po prebehšivších mačkách, sleduje, čo sa deje u susedov, za bránou a za francúzskymi dverami z terasy. Najradšej má kuracie kosti a kurací vývar, obľubuje mliečko, ale normálne sa uspokojí s granulami. Občas dostane špeciálnu šniclu, upečená zo strúhanky zmiešanou s vajcom. Ozaj aj surové vajcia má veľmi rád. Aj mňa má veľmi rád, hlavne keď ho hladkám, nadovšetko miluje hladkanie, neťaží sa mu vyliezť aj z búdy, uprostred hlbokého spánku a natŕčiť sa, len aby bol pohladkaný, taký môj hladkací psík.
 Z času na čas kadečo rozhryzie a bohužiaľ rozhryzené veci sa stanú nepoužiteľnými. To je jediné, čo by sa mu dalo vytýkať a ešte to, že sa nevie doskákať a dotešiť, keď vyjdem za ním von, respektíve keď odniekiaľ prídem. Žije úplne voľne, neviazaný aj keď mám pre neho vodiacu reťaz, len málo ho uväzujem, vlastne len vtedy, keď môjho zvedavčeka vezmem na prechádzku. Len nedávno videl prvý raz sneh. Ohúril ho a páči sa mu. Zdá sa mi, že dumá nad tým kam mizne.
 

takto sleduje z terasy, čo sa deje v kuchyni

takto sa "chystá", keď vidí, že si dávam bundu, vie, že idem von za ním

takto si sadne a čaká a to na dve veci, buď nejakú dobrotu alebo na hladkanie