Neviem Sa Zdržať Smiechu...

Nie, že by som sa smiala od rána do noci, alebo na každej hlúposti, ale keď mi je niečo smiešne, tak to jednoducho musí ísť zo mňa von. Bez ohľadu na to, či je to vhodné alebo nie. Nebohý Julo (česť jeho pamiatke) to nazval, že „nemá zdržiaky“. On ich vraj mal nacvičené. A uvádza aj príklad, kedy sa on vedel zdržať smiechu. Na divadlo vraj vyvesili obrovský transparent, že budú hrať Snehulienku a serem trpaslíkov. On sa vedel pri tomto zdržať smiechu. Ja by som nevedela.

Ako decko, som sa vedela rozosmiať na každej hlúposti, ale rovnako som sa vedela i rozplakať pre kadejakú hlúposť. Keď sa spolužiakovi všetci smiali, že na otázku, ako sa volá náš prezident, odpovedal HUSITENT PREZIDENT (Husák bol vtedy), tak ja som plakala spolu s ním. Alebo, keď sa nešťastnej spolužiačke podarilo povedať namiesto štyri ČIRI, mimochodom tá prezývka jej ostala dodnes.

Dedo mi raz povedal, že plačú len slabosi. Nejako to na mňa zapôsobilo. Vždy, keď mi bolo do plaču, snažila som sa smiať. Aj napriek tomu, že nám jedna učiteľka stále hovorila, že po smiechu prichádza plač a škrípanie zubov. Vlastne, takto som si vybudovala u seba smiech, keď mi je niečo naozaj smiešne a smiech, kedy mi je do plaču.

Takže zatiaľ, čo iní sa vedia zdržať smiechu, lebo sa to naučili, ja neviem.

Prvý raz som na takéto niečo doplatila na priemyslovke. Jeden z najprísnejších profesorov vysvetľoval niečo o stavbe mostov, vlastne jedného mosta, na ktorom sa sám angažoval. Bola to jeho, povedzme citová záležitosť. A vtedy mi spolužiačka povedala:

„Počula som dobrý vtip“.

„No“, zvedavá som natŕčala uši.

„Príde babka do obchodu na bicykli. Opýta sa. Žuvačky máte? Nemáme, odpovie predavačka. A babka nato, nevadí, aj tak som tu na bicykli“.

Chápem, že to nie je do popuku smiešne. Ale vtedy mi to tak neprišlo. Nevedela som sa dosmiať. Mohol ma ctený pán profesor napomínať koľko chcel, aj moju spolužiačku. Vyhodil nás aj za dvere. Ani tam sme sa nemohli dosmiať. Ale vážim si, že sa táto povedzme nehoda, neodrazila na mojich známkach. Ale vďaka nemu sme boli rozsadené na celý rok. A chodil to aj kontrolovať.

A prečo píšem o mojom neudržateľnom smiechu? Lebo bude pondelok. Čaká ma súdne pojednávanie ohľadom rozvodu manželstva. A mám obavy, aby mi tam nedošlo k dvom situáciám:

- buď mi bude tak do plaču, že sa začnem hlúpo smiať

- alebo mi príde niečo smiešne

V každom prípade to asi bude hlúpe. Ale máte pravdu, každý je nejaký.