Ne/Dávate šancu ľuďom?

Šanca je dvojsečná nádej, môže priniesť ne/naplnenie očakávaného.

R.M. Rilke písal o jednej žene, ktorá vysedúvala na rohu ulice a žobrala s vystrčenou rukou, pričom hlavu mala sklonenú k zemi. Keď jej niekto hodil mincu, hlavou sa ešte viac uklonila. Na darcu nikdy nepozrela. Raz jej jeden pán dal ružu. Ona ju prijala, pozrela sa mu do očí a usmiala sa. Nato si zobrala svoje saky - paky a s ružou odišla preč. Na „svojom“ rohu ulice sa neobjavila celý týždeň. Pán, čo jej ružu daroval bol zvedavý, kde sa vytratila a z čoho žila: „Kde ste boli? Nežobrali ste? Z čoho ste žili?“ a ona odpovedala: „Žila som z ruže!“

Príbeh vyjadruje ideálny postoj človeka, kedy iný prosí o láskavosť a dostáva od darcu srdce. Obdarovaný zhodnocuje náš postoj a nie našu prácu. Možno mnohí z nás majú skúsenosť, kedy nám druhý vyhovie až po tom, čo ho k tomu dokopeme, pričom v sebe prežívame pocit hany.
Reakcia na iného prosbu by mala byť pozitívna pri jej prednesení a aj ju podľa možností naplniť.

Lenže čo ak sa nám nedá?
Je možné plniť prosby každého a ustavične byť k dispozícii?
Ako sa vyhnúť zneužívaniu? 
Čo je príčinou toho, že iný u mňa nepochodí?
Čím ospravedlňujeme odopieranie láskavosti/šance?