Narodeninová symfónia

 Spomínam, ako som hádzala káčatám šťastie z piateho poschodia a oni ani divé paberkovali v tráve. Zobáčikom drmancovali kúsky aj s trávnatou trsou. Zdvihla som hlavu, prižmúrila oči a cítila som ako sa mi telo v nekonečne predĺžilo. Tak hoď aj mne a nešetri, zhrbím sa a budem pokorne kľuvať kým nenaďabím. Musel ma slyšať a hravo zašmaril. Chcela som ochutnať prvé omrvinky. Napodobnila som kačky s ich zobákom. Nedá sa zbierať šťastie bez nešťastia. Jedno jedz, druhé vypľúvaj a nádejou zapíjaj, nech ani jedno nezabehne a okrem toho každý deň minútový sen vydriem.

 Nebudem sakrálne padať na kolená, nevojdem do jeho zemskej podobizne a nebudem ho prosiť, o nič, všetko čo mi chce dať, všetko už šmaril a je na mne, aby som našla.

 Za moment vyjdem z ulice ticha na živostrádu. Som jedna z početného tvorstva s úmyslom všetkej počestnosti. Nevšedná všednosťou hľadám ľudské prechody. Spravodlivosť je slabozraká, vraj však dobre čuje. Nedúfam, že by si ešte raz šmaril, ale unúvam, čo keď náhodou, mám silu prekutrávať.

 Tretí septembrový, každý rok si pripomínam...je mojím ročným obedom, preto si želám veľa chuti...