Na klebetnom vlásí: o onkológoch a iných doktoroch

Tento text obsahuje širokú škálu triviálnych informácií s kadejakými variáciami a jeho jediným svetlým opodstatnením je ventilovanie vlastnej pasívnej agresie.

Nikdy by ma nenapadlo, že ja raz budem písať o doktoroch, ku ktorým som mala vždy indiferentný vzťah. Naozaj ma nie veľmi zaujímali a doslova mi prekážalo, keď sa oni o mňa zaujímali – samozrejme, že ako o pacientku. Priznám sa, že si nepamätám ani mená ani tváre tých, čo som u nich absolvovala nejaké tie preventívne prehliadky. Ale predsa jedna zubárka mi zostala v pamäti. Pred ňou aj môj strach dostal strach a niekam zdrhol a bolo to na dobrú radu jedného priateľa, mimochodom tiež jej pacienta. Doslova mi poradil, aby som za ňou prišla s fľaškou niečoho tvrdého. Táto zubárka bola skvelá, ale len do 10 hodiny a tak ma aj objednávala. Veľmi som s ňou bola spokojná, škoda jej, ale nech jej je zem ľahká, ako sa hovorí.

Jedného jesenného dňa sa situácia radikálne zmenila a môj záujem o doktorov sa pod vplyvom mojej najväčšej nepriateľky (choroby) zmenil. Všeobecný doktor, zrejme tiež obklopený mojou najväčšou nepriateľkou začal byť akýsi komunikatívnejší a tak sme si v rámci rozhovorov vymieňali tie svoje boliestky. Po čase som zistila, že zatiaľ, čo tie jeho aj prechádzajú, moje za živý svet nie, nie. Skôr naopak. Tak som sa vybrala k odbornej doktorke. Predostrela som jej svoju najväčšiu boliestku a čakala na tvrdé potvrdenie môjho najhoršieho predpokladu. No nestalo sa tak a kto by odolal slovám odbornej doktorky, ktoré chce počuť. Táto geniálna doktorka pohľadom zistila, že moja boliestka je len taká malá boliestka, ktorá sa poľahky vylieči a vraj stačí tak málo – len byť trpezlivá. Moja trpezlivosť sa zmenšovala a jej liečebný arzenál sa zväčšoval a občas i obmieňal.

Na radu jednej zdravotnej sestričky som sa so svojou boliestkou dostala až k doktorovi primárovi. No darmo, tí predsa len niečo vedia a tento teda aj fakt vedel o mojej boliestke, bo mi povedal, aby som okamžite vysadila odbornej doktorky liečebný arzenál, lebo ten moju najväčšiu boliestku len zväčšuje. S mojou najväčšou boliestkou ma poslal do lepšieho mesta s lepšou nemocnicou. Napadlo ma opýtať sa ho aspoň, že či už umieram a on na to, že všetci raz umrieme.

Relatívne živá som sa dostala k prvému onkológovi. Keďže sám na mne zbadal, že sotva relatívne prežívam a jeho slová z jeho hladiny sa do tej mojej ani nemôžu dostať, vyslovil takú odklínaciu vetu: ´my vás nejdeme liečiť, ale vyliečiť´. Tak poviem, že to na mňa zapôsobilo tak, že som sa dostala do bežnej hladiny žijúcich ľudí.

No netrvalo to dlho a prišiel primár onkológ, ktorý ma dostal asi do tej najvyššej hladiny do akej sa človek pokladaný za živého môže dostať. Operácia mi dávala 10% - tnú nádej na žitie, bez operácie 100% - tná nádej na umretie. Ešteže, prišiel môj prvý onkológ a podujal sa na mojich 10%. Bol to zdravo cynický mladý doktor, ktorý šípil šancu, buď sa to podarí a obaja by sme z toho ťažili alebo nie a ja by som už nenapísala ani čiarku. A keďže píšem, je zjavné, že zdravý cynizmus sa vyplatil. Je mi jedno ako jemu, ale ja som dostala hneď niekoľko vstupeniek na poznávacie zájazdy zamerané na rad ďalších doktorov.

Svojho prvého onkológa už nechcem spomínať, lebo v podstate bol jediný, čo sa vôbec podujal na moju najväčšiu boliestku, lenže doteraz si nie som istá, či ten jeho masaker stál za oné vstupenky.
Keď sa tak zamyslím nad tými doktormi z onoho zájazdu a bolo ich viac než 100, môžem povedať, že len dvaja ma oslnili obyčajným ľudským prístupom, obyčajným záujmom, obyčajnými vysvetleniami, obyčajným správaním... a obaja to tu na Slovensku vzdali a odišli ....

Ostatní doktori mi prišli ako herci v ochotníckom divadle. Stačil im biely plášť a divadlo sa mohlo začať, samozrejme, že vždy po cca 2 hodinovom čakaní. Sú doktori, ktorí na počkanie vedia, čo a ako sa malo alebo mohlo urobiť. Sú doktori večne zaneprázdnení a menšie aj väčšie boliestky sú pre nich také banálne, keď oni majú oveľa väčšie a ťažšie prípady a sú aj takí, čo ochotne aj o tých ťažších prípadoch veľmi radi rozprávajú. Sú doktori, čo sľubujú modré dobro s uistením, že všetko bude lepšie alebo naopak maľujú katastrofické vízie s uistením, že už nikdy nebude tak ako bolo.

Onkológovia sú obzvlášť zvláštnou skupinou medzi doktormi. Mladých medikov na praxi dokonca aj zdravotné sestry odrádzajú, aby sa v budúcnosti onkológii vyhýbali. Onkológovia sú vlastne najlepší ochotnícki herci, lebo oni sú si vedomí toho, že možno práve pre vás hrajú posledné divadlo. Svoje liečebné terapie rozdávajú ako banánky v čokoládke, čím viac banánkov znesieš, tým si silnejší, tým máš väčšiu šancu na prežitie, nepomáha chemo L, dáme ti XXL, nepomáha tá, ujde sa ti X trojitá.

Ožiaria, opichajú, buď ožiješ alebo nie.
Staré púšťanie žilou sa zmenilo na novodobé napúšťanie žilou.
Myslíte, že vás idú liečiť alebo dokonca vyliečiť a oni vás zatiaľ len evidujú.
Chcem vystúpiť zo zájazdu, nechcem chodiť do ochotníckeho divadla, nepozná tu niekto nejakého obyčajného doktora onkológa? Môj terajší mi vôbec nerozumie, neviem odkiaľ ho prepašovali a nie je to tak od veci, vyzerá, že by sa aj do väčšej cestovnej tašky zmestil.