Krab a veľryba

Krab mal už dosť skrývania sa v piesku a pustil sa unášať prúdom vody.

Tu i tam si odsekol kúsok riasy.

Naraz mu došlo, že sa akosi vzdialil od svojho domova a z obavy, že by netrafil späť, začal plávať raz vpravo raz vľavo a dostával sa do čoraz väčšej hĺbky.

 Zrazu zbadal veľrybu, ako si hovie na morskom dne.

Bola krásne sfarbená do červena a jej veľké oči vôbec nevyzerali nebezpečne.

Tu a tam otvorila papuľu plnú malých špicatých zubov, ale krab nedbal:

 „Krásna veľryba, mohla by si mi ukázať cestu domov, kde je voda čistejšia a teplejšia?

 „Mal by si si to najskôr rozmyslieť“, odpovedala veľryba, „a čože si ty za stvorenie?“

 „Ja, som krab husľový....“

 „Husľový, to nie je zlé, to nie je zlé. A ja žeriem všetko, čo nie je zlé!“

 A naraz zmizol krab v žalúdku veľryby.

 ´Tak tu je tma ako v pekle,´ pomyslel si krab, ´odtiaľto sa musím dostať.´

 Začal dupotať všetkými deviatimi a mávať chvostíkom a ohmatával steny svojimi fúzami.

To začalo veľrybu tak štekliť, že sa začala smiať a milého kraba zasa vypľula.

 ´A rýchle preč,´ pomyslel si krab.

 a veľryba si spokojne pomyslela

´je lepšie poriadne sa zasmiať, ako sa zle najesť.´