Konečná štácia pre mňa

Nikdy som nevlastnila ani piaď zeme, ak nepočítam nejaké tie stotiny pod haldou betónu v slovenskom Ríme.

Ale toť nedávno som sa stala vlastníčkou poriadneho piaďu 16 metrov širokého a 125 metrov dlhého s prevýšením snáď 45%.

Celkom dole od cesty sa krčí maličký domček a potom sa ten veľký piaď zeme tiahne hore k oblohe.

Mám s ním veľké plány - hojne zelene, voda v jazierku a kamene. Drevený altán, klenbová pivnica v zemi a studňa sú už v jeho strede. No on si pokračuje k nebu a čím ďalej tým strmšie.

Pár ovocných stromov v strede svahu a potom už len ihličie, milujem borovice. Na samom konci, môjho piaďu zeme, na najvyššie položenom mieste môjho kopca, vidno celú dedinu a aj ďalej za ňu, krásny výhľad na svet, tam bude okrem mojich borovíc aj lavička, ale nie obyčajná.

Jednoduchá konštrukcia z dvoch stĺpikov betónu, odliatych v minidórskom štýle a dve dosky, jedna na sedenie, druhá na opretie.

Presne vycentrovaná zľava jej kraja od východu k západu.

Žiaden nápis, nijaké meno pre lavičku aj keď bude mojim náhrobným kameňom.

Hlboko pod tou lavičkou bude zo mňa popol.

A nad mojim spopolneným bytím bude rásť lesná tráva a borovice.

A tá lavička, o ktorej píšem, tá bude mojou samotou, tichým spoločenstvom, ktoré chcem poskytnúť pre mojich najbližších, pre moje potomstvo.

Takéto duchovné útočisko chcem im prenechať.

Nech vidia v inom čase, sediac na tej lavičke to, čo vidím ja dnes.