KDe SRaNDa KoNČí, TRaPaS ZaČíNa

Mám rada železnice a hlavne železničné stanice. Vlaky sa v nich po dlhej chvíli stretnú, možno niečo „utrúsia“ a ľudia do nich nastúpia v rôznych očakávaniach. Jedny idú domov, iní na návštevu alebo na výlet, alebo do práce. Každý ma pred sebou nejaký cieľ cesty.

Niektorí ľudia na staniciach netrpezlivo vyčkávajú, iní len tak preletia, náhlia sa, aby stihli ten svoj vlak. Na niektorých väčších staniciach sa dá aj slušne zabaviť.

Nemiestne sa bavil jeden maník, čo volal, že na stanici je bomba. Viacerí stanicu poslušne opustili, len pár Záhorákov opatrne našľapovali a prechádzali ňou na svoj vytúžený vlak. Podarení boli ako opatrne prechádzali. Samozrejme žiadna bomba tam nebola, ale keby bola, asi by im opatrnosť v našľapovaní veľmi nepomohla.

Už dlho som necestovala vlakom a ani na žiadnej stanici som nebola. Ale spomínam na svoj prvý trapas v jednom pražskom staničnom bufete. Decká na výlete v Prahe. A čo by sme „nemluvili“. A tak sa stalo, že som si pýtala k šalátu 2 „řošky“. Bufetárka bola v rozpakoch. Nevedela, čo chcem, či „housku nebo rohlík“. Tak to bol trapas. Ešte ,že som bola školáčka. Odvtedy sa „mluvit“ nesnažím.

Inokedy som sa ponáhľala na vlak. Rýchlo som si kúpila cestovný lístok a preratúvala drobné na cigarety. Veru boli časy, keď tie najdrahšie stáli nejakých 15,80 Kčs. Tak som si tie drobné nejako zhromažďovala. Chudobná študentka, ale na cigarety sa vždy akosi našlo. V staničnom bufete som narátané drobné položila na pult a uchmatla cigarety. Stačila som ešte povedať, že je to dobré. Akože ten malý tringelt si môže predavač nechať. Ale oný dobrý muž mal málo. Volal na mňa: „Slečna!“, ale ja som len mávla rukou: „To je dobré“, a dobiehala som na vlak. Stihla som a tiež som prišla na to, čo ten oný muž chcel. Namiesto päťkorunáčky som dala dvojkorunáčku. Chudák predavač. Ale vtedy 3 koruny bolo dosť, taká trojitá zmrzlina sa dala za to kúpiť.

Povedala som si, že na stanici sa budem chovať distingvovane, už žiadne trapasy. Keď ku mne podišiel mladý muž, nemecky hovoriaci – potešila som sa. A čo by som mu nepomohla, keď chcel len vedieť, kde sú informácie. V hlave som si premyslela, že ako to poviem po nemecky, nadýchla som sa a vysypala som v doslovnom preklade, že informácie sú tam, ako je to veľké sklenené zviera: Tür – Tier, myslela som sklenené dvere, a tak som aj odišla. Nechápavo za mnou, odchádzajúcou hľadel mladý muž, ale mne to opäť prišlo až vo vlaku a začala som sa smiať sama na sebe.

Neviem, čo sa mi nabudúce zase stane. Chystám sa do Popradu a na Tatranskú elektrickú železnicu. Snáď nič, čo bude hraničiť za srandou.