Je ťažká choroba/situácia prekliatie?

Pár poznámok

ťažká choroba/ situácia = ťažký stav, ďalej ŤS

Vyrovnávanie sa ľudského jedinca s ŤS vôbec nie je ľahké a jednoduché. Naivné by bolo domnievať sa, že príde niekto respektíve niečo na pomoc, aby ŤS odvrátilo alebo navodilo stav normálny (predchádzajúci). Nikto a nič nepríde. Nepomôže ani plač, ani ľútosť ani bezmedzná viera, či už v sám seba alebo čokoľvek iné. Jedinec môže dupotať nohami, kloniť hlavu, prosiť na kolenách, kliať rukami, horekovať ... všetko môže, ale tadiaľ cesta nevedie.

Jedinec sa často pýta ´prečo práve ja´ ? Pozerajúc okolo seba vidí „šťastných jedincov“ bez akýchkoľvek trápení rozbehnutých od jedného šťastia k druhému. Má táto otázka vôbec nejaký zmysel? Pátrať po príčine ŤS. Má len do tej miery pre aké je dôležité racionálne zmapovanie terénu. Blúdiť v zmysli po životných uličkách, naháňať v nich nejakých jedincov, či transcendentálne zlorečenia je zbytočné mrhanie vlastnými silami. Tie je treba koncentrovať na vyrovnanie vnútornej energie a prijatie údelu.

Počas normálneho stavu sa len málokto pýta, vidiac iného ŤS, ´prečo práve ja nie?´ Nie, nie je potrebné v tomto stave sa niečo podobné pýtať. Nie je potrebné iného ŤS prežívať, ani sa nejakým spôsobom do neho vžívať. Stačí „vedieť, že keď prší, tráva je mokrá“. Stačí podať pomocnú ruku, pohladenie, upokojenie. Hlavne sa zbytočne nepýtať a len počúvať a keď sa pýtať, tak len zmysluplne.
Je na škodu hľadať za ŤS, či už vlastným alebo iným niečo „zlé“ alebo nejaký trest.

 Je na škodu nazdávať sa, že som nejaký „hrdina“ a všetko zvládnem. Je lepšie prijať skutkový stav taký aký je, modifikovať vnútornú energiu vo svoj prospech v zmysle vyrovnania a hlavne stále žiť a ťažiť z toho žitia. Pokiaľ sa dá a pokiaľ sa vládze. Kto si svoj život predstaví ako „jednu nádhernú katastrofu“ ten môže žiť a nie prežívať.

P.P. "Dôležitý osobný dekrét je, že tým musím prejsť sám".