HLAVA POD GILOTÍNOU
Anna mala bolesti v živote viac než dosť. Ale boli to len čriepky. Pokiaľ jej prvý raz neoznámili, že má rakovinu.
Tušila, že „Ju“ mala.
No jej lekárka sa len usmievala: „Ale prosím Vás“, upokojila ju výsmešne. „Liečila“ ju niekoľko mesiacov. Najskôr začala priberať, čo sa jej zo začiatku celkom pozdávalo, keďže výraznými ženskými vnadami nikdy neoplývala. No keď si už nemohla dopnúť blúzku, prestalo sa jej to pozdávať.
Chvalabohu jej lekárka mala dovolenku a ona prišla otravovať dokonca samotného primára nemocnice, aby jej predpísal iné lieky, lebo sa obávala, že sa nezmestí do dverí. Bolo jej trápne. Ľudia trpia kadejakými chorobami a ona otravuje pre pár kilo navyše. Nakoniec sa ukázalo, že nie kilá navyše sú jej problémom, ale zhubný nádor. Do hlavy sa dostal.
Mala minimálnu šancu na prežitie a zachrániť ju mohla len operácia. Ale mohla ju aj pochovať. Keď išla po chodbe do operačnej sály bola vyrovnaná so životom aj so smrťou. Bola ako odsúdenec na smrť. Želala si návrat, ale smrť jej nepripadala tak hrozná. Pravdu povediac, túžila radšej zomrieť, ako sa zobudiť s nejakým postihnutím.
Keď jej dva „biele plášte“ oznámili, že operácia dopadla úspešne, pocítila vo svojom vnútri obrovskú silu a túžbu po živote. Podstúpila vyčerpávajúce chemoterapie a rádioterapie. Stretla tam ľudí podobného osudu – starých aj mladých. Každý so svojou bolesťou. Toto bolo snáď najhoršie na psychiku. Stretávať sa s rovnako chorými. Čakať na svoju dávku. Čakať, či prídu tí, čo tu boli včera. Mnohí už neprišli. Nekonečne dlhé čakanie jej skracovali rozhovory so spolutrpiacimi.
Ohromilo ju jedno dievčatko, ani nie školáčka. Možno by ňou bola, keby nebola chorá. Pristúpila k nej a tvrdo sa spýtala: „A ty si mala aký nádor? Ja som mala jednotku“. Vlastne ani sama nevedela svoje štádium. Dodatočne sa dozvedela, že to najvyššie. Prekonala svoju chorobu a pritom aj sama seba. Na svet sa nepozerala ako predtým, ale z vyššej perspektívy. Nie z drobnohľadom ale širokospektrálne.
Anna stretla svoju životnú lásku a myslela, že už nič nemôže stáť jej šťastiu v ceste. Tešila sa zo života. Dalo by sa povedať, že nič jej nechýbalo. A vtedy sa ohlásila rakovina znova. Tentoraz rakovina lymfatických uzlín. Načo je jej láska, keď nemá zdravie. Nikdy tak netúžila po zdraví ako vtedy. Bola odkázaná len na chemoterapiu. Na tú najhoršiu. Rozlúčila sa s hustými dlhými vlasmi. Morila sa s vedľajšími účinkami chemoterapie. A tie boli skutočne nemilosrdné nielen k jej telu ale aj psychike. Nachádzala podporu u svojich blízkych, u svojej lásky. Ale bola si vedomá, že skutočne jej v liečení nepomôže nikto. Len sama tým musí prejsť. Sama musí bojovať. Všetko je len na nej. Po každej dávke chemoterapie cítila, ako sa z nej vytráca životná energia. S každou dávkou prichádzalo čoraz väčšie sebazaprenie. Bol to skutočný boj. I keď práve toto slovo nemala rada. Boj sa nie vždy vyhrá a ona vyhrať chcela.
A potom prišla tá veta: „Anna, ste zdravá“. Bola to tá najkrajšia veta akú kedy počula, krajšia ako „Milujem ťa.“ Hneď ako sa toto dozvedela, volala svojej láske. Tešili sa spoločne. Anna bola šťastná, že môže žiť. Že jej je dovolené byť po boku jej lásky. Láska, ktorá jej najviac pomohla s prekonávaním choroby.
Anna sa teší zo života. Hlavu má síce pod gilotínou, ale verí, že čepeľ je dostatočne vysoko a len tak ľahko sa nespustí. A skôr než sa tak stane, svoj život bude skutočne žiť a nie prežívať.
