Epizódka jedného muža pred svadbou

Tento príbeh nikdy nemali počuť žiadne ženské uši. Zvlášť nie uši JEHO krásnej Alenky.

ON bol váženým občanom socialistického mesta. Pracoval ako plánovač v jednom strojárskom závode. Poctivý zamestnanec a bezúhonný občan. Našiel ženu svojho života a odhodlal sa na svadbu s ňou. Všetko bolo perfektne vybavené. Aj novo voňajúci byt už na mladých čakal.

V ten deň – deň pred svadbou - sa patrilo riadne rozlúčiť s kamarátmi a ako inak, v Kryme - oválne sedenie, všakovaký alkohol, najvyberanejšie cigarety a starý známy uhladený čašník. Mužská zábava v plnom prúde v jednom vychytenom podniku. Malo to však malú chybu – mali otvorené len do 22 hodiny. A chlapcom sa ešte žiadalo lúčiť s JEHO slobodou. No, čo vymyslieť v tak dobrej spoločnosti – išlo sa pokračovať do JEHO novučkého bytu. Tam sa alkoholom opojená mužská partia ďalej zabávala. Kedy zábava skončila asi nikto nevedel, alkohol robí svoje.

ON sa nad ránom, mohlo byť asi 5 hodín, prebudil úplne nahý na novej, ešte nerozbalenej sedačke. Zobudila ho potreba uľaviť si na záchode. S hlavou ťažkou ako kameň sa pomalým a neistým krokom vybral na vytúžené miesto.

Otvoril dvere a chcel vojsť. Ale ON nevošiel, ON vyšiel pred vchodové dvere.  Ťažkopádne sa otočil a s výrazom „pre boha“ a prekvapene ostal hľadieť na pribuchnuté vchodové dvere. Pozrel na seba a mozog mu začal pracovať na plné obrátky. Tak, čo si počať? Uchmatol spred susedových dvier rohožku, trochu ju oprášil a snažil sa ňou zakryť svoje najintímnejšie miesto. Nebolo veru blízko zo sídliska do domu JEHO rodičov. Takmer cez celé mesto, ale v danej chvíli mu nič iné neostávala. Tak sa podujal na túto krkolomnú cestu. Nahý a sám, vlastne s tou rohožkou od susedov. Bola mu taká zima, že sa ani nedokázal hanbiť. Keď z tmy začul klopkanie dámskych topánok, nebolo mu všetko jedno. Nejaká dáma sa ráno asi ponáhľala do práce. Schoval sa za kontajnerové sudy. Počkal, kým dáma prejde. ´No tá by vrešťala, keby ho takto zbadala,´ pomyslel si. Krčil sa od strachu aj od zimy. Prešla. On hopkal ďalej. No bola to dlhá cesta. Nebol už ďaleko od domu rodičov. Strmá cesta hore kopcom viedla do ich domu. 

Zrazu zbadal pomaly idúce a osvetlené auto. Žlto biele s čiernym nápisom VB – bývalý policajti. Zovrelo mu hrdlo. Auto sa pomaly blížilo jeho smerom. Už si predstavoval, ako bude musieť na záchytke vysvetľovať, prečo sa takto pretŕča. A možno ho aj zavrú za exhibicionizmus. Skúšal bránku jedného domu. Išla otvoriť a on rýchlo vbehol do dvora. Ľahol na zem a ticho čakal, kým policajné auto prešlo. Ani nedýchal. Natešený, že ho nik nezbadal utekal konečne domov k rodičom.

Ani doma nikoho nezobudil. Osprchoval sa a napustil si plnú vaňu teplej vody. Už mohol spokojne myslieť na svadbu a na svoju drahú Alenku. Za niekoľko hodín ho čakala tá šťastná chvíľa a on sa usmieval. ´Nikto sa o jeho strastiplnej ceste nemôže dozvedieť.´