Čo ste sa neopýtali?

„Ty si, fakt nikdy neplakala?“, - „Ani, nie, nebolo kedy a nad čím“, - „Tak, predsa niekedy!“,- „Na niečo si spomínam“,-

Prižmúrila oči a s úsmevom spomínala.

Jej synček mal vtedy tri dni. Ležala s ním v nemocnici. Vlastne s ním neležala. Nosili jej ho v pravidelných intervaloch na dojčenie. Nemohla sa na neho vynadívať. Bol jej úžasným zázrakom. Jej vlastným divom. Zalievala ju láska k tomuto najkrajšiemu stvoreniu, aké kedy videla. Také maličké stvorenie. Nechala si jeho maličkou rúčkou zovierať svoj veľký ukazovák. Znova a znova. Vždy jej ho pevne zovrel.

Bolo poobede. Osprchovala sa a netrpezlivo čakala na svojho synáčika. Tri spolu ležiace mamičky aj niečo rozprávali, ale ona bola duchom neprítomná. Akoby niečo tušila. Vošla sestrička s tromi zabalenými bábätkami na rukách. Rozložila ich. Jej nedala. Len rozprúdený vzduch za ňou pocítila. Čakala, že sa vráti a donesie jej synčeka. Zabuchnuté dvere sa neotvárali. V krku sa jej urobila veľká hrča. Nevládala ani prehltnúť. Tíško sa zošuchla pod paplón a otočila sa smerom k stene. Nie to nebol plač, to bolo rinutie sĺz. Slzotvorný vodopád. Možno po pol hodine sa hrdlo uvoľnilo. Mozog vyjasnil. Vstala a znova sa išla osprchovať. A nanovo čakala na sestričku, až príde pre bábätká. Pripravovala sa na otázku.

´Kde je môj synček?´

Nie, inak.

´Nedoniesli ste mi dieťa, prečo?´

´Čo je s mojim synom?´

Nie, nebude sa pýtať, povie jej to takto.

´Doneste mi môjho syna!´

Prišla sestrička po bábätká.

To ani nebol jej hlas, čo počula, že vychádza z jej hrdla: „Sestrička, môžete mi povedať, prečo ste mi nedoniesli syna?“

A sestrička pohotovo odbrechala: „Pani Turanská, a čo ste sa neopýtali? Váš syn bol na pozorovaní. Bolo u neho podozrenie, že má novorodeneckú žltačku. Ale nebojte sa všetko je v poriadku. Hneď vám ho prinesiem.“

Nemohla uveriť, čo počuje. Nemohla nič viac povedať. Nechcela nič len svojho synčeka. Chcela, aby jej zvieral jej ukazovák.