Chcel a miloval dve ženy

V prenajatom bungalove na samom konci chatovej oblasti trávili posledné chvíle spoločne stráveného víkendu. Ležali na obrovskej posteli vo vyhriatom salóniku v poľovníckom štýle. Obaja si chceli uchovať v pamäti okamihy z pobytu na horách.
 „Krásne ti žiarili nielen oči, ale celá tvár, keď ti ten cigáň vyhrával na husliach“, spomínal na včerajší večer Tibor.
 „Bolo to od teba veľmi milé, aj papierovku sa ti mu podarilo prilepiť na čelo, ešte som také niečo nevidela“, pokračovala v spomínaní Edita.
 „Si krásna, vieš to?“ s obdivom sa jej zahľadel do očí a hladil ju cez boky.
 „Možno viem, ale nie tak krásna ako tvoja manželka“, precitla z doterajšieho spomínania.
 Áno, jeho manželka Elen bola krásna a stále dievčensky krásna. Jej vnútro bolo jednoduché, bažiace po deťoch a útulnom čistom domove. Bola priehľadná ako sklenený pohár, každú jej reakciu, či už verbálnu alebo gestikulatívnu vopred poznal. Miloval u nej tú istotu. Vo všetkom a so všetkým sa mohol na ňu spoľahnúť. Nikdy mu nedávala zbytočné otázky. Jeho slovo bolo u nej písmo sväté.
 „Si žensky krajšia a krajšia hlavne duchom, si moja bohyňa“, nechcel ju porovnávať so svojou manželkou, ale v tomto jej neklamal. Obe boli úplne iným spôsobom krásne a obe aj úplne iným spôsobom miloval.
 „Tak prečo nie som tá prvá a jediná?“, provokačne pokračovala v načatom rozhovore Edita.
 „Keď bude moja dcéra väčšia, všetko dáme do poriadku“, snažil sa ju uspokojiť, „zlatko daj mi prosím ťa ešte nejaký čas“.
 „Je to zbytočná agónia pre teba aj pre ňu a vlastne aj pre mňa“, sucho sa snažila nikam nevedúci rozhovor ukončiť, „načo je dobré tváriť sa pred dcérou, ako všetko dobre funguje a večer si ľahnúť každý sám do svojej izby...“
 „Sľubujem, budem to riešiť, ale všetko chce čas. Obe musím na svoj odchod pripraviť“, teraz jej musel klamať. Nechcel prísť o svoju bohyňu. Nevedel si bez nej predstaviť život, ale rovnako si ho nevedel predstaviť bez svojej manželky. Bez tej istoty, ktorú mu poskytovala. Nemohol prezradiť Edite, že s Elen spáva, to by už ona nespávala s ním. Musel hrať sexuálne neuspokojeného manžela. Pred Elen nemusel hrať nič, ani vysvetľovať časté pracovné povinnosti mimo domu.
 ▬
 „Ahoj“, rozbehla sa k nemu Elen so žiarivým úsmevom od bazéna.
 „Ahoj, moja najdrahšia“, pozdravil ju Tibor a srdečne ju objal. To už pribehla aj jeho desaťročná dcérka, tiež Elen, po mame.
 „Ahoj, oci, dnes sme s mamou piekli tvoj obľúbený perníkový koláč aj s čučoriedkovou náplňou a ja som ho polievala čokoládou...“ džavotala mála Elen na rukách svojho otca a ten sa unášal šťastím okolo seba. Tá dievčensky krásna žena zavesená o jeho ruku je iba jeho, krásna záhrada, krásny dom, krásne dieťa... krásna istota.
 ▬
 „Už spí“, usmiala sa Elen, ticho zavrela dvere a rýchlym krokom mierila k nemu do postele.
 „Ach Elen, nemôžem sa ťa dočkať“, jednou rukou nadvihoval prikrývku a žiadostivo na ňu civel.
 „Musím ti niečo povedať, Tibor“, napodiv si k nemu neľahla, ale zostala sedieť vedľa neho na kraji postele, „láska moja, podarilo sa nám to, budeme mať konečne ďalšie dieťa, Elen bude mať súrodenca...“
 Sadol si, aby ju objal. Len on sám cítil ako sa mu úsmev kriví. Len on sám vedel, že tie ubrebtané slová o šťastí, o tom ako sa teší ich druhému dieťatku, sú len slová, ktoré musel povedať, slová, ktoré ona chcela práve teraz počuť. V mysli mu zvonili zvonce. Ako toto vysvetlí Edite? Ako cez oddelené izby oplodnil svoju ženu? Žeby jej vymyslel milenca? Ale to by mal vážny dôvod na rozvod. Nie, nemôže opustiť Elen. Sľúbil, že s ňou bude do smrti a to aj splní. Nemôže ju nechať napospas tomuto zlému svetu. Nemôže nechať napospas svoje najkrajšie dievčatko. Ale čo jeho bohyňa? Uvrhne ho do nemilosti. To nemôže pripustiť. Posraté decko, načo to už teraz prišlo? Všetko sa mu pokazilo. Celé šťastie mu chce vziať nejaký zárodok. Do riti, do riti s ním... Musí byť nejaké riešenie, celú noc premýšľal.
 ▬
 Tibor zobral Elen na strelnicu hneď ráno prvú sobotu ako to bolo možné. Malú Elen zaviezli k starej mame. Bola to veľmi horúca sobota. Elen sa prvý raz učila strieľať a zjavne sa jej darilo. Tibor bol na ňu hrdý.
 „Čo keby sme sa najskôr zastavili doma, osprchovali,“ začal Tibor skôr než prišli k autu, „a možno by sme aj niečo rozkošné stihli.“
 „A čo také?“ , tvárila sa, že nevie, čo rozkošné.
 Naklonil sa k jej uchu a silne jej šepkal: „To nádherné, čo mi môžeš dať len ty, to nádherné, čo môžem dať len ja tebe.“
 Doma sa nestačili ani vyzliecť. Ani osprchovať. Milovali sa na zemi v spálni. Elen bola šťastím bez seba. Opojne ležala na kúsku koberca. Snívala s otvorenými očami. Vstal a zo stolíka vzal skrinku s jej pištoľou. Sadol si na posteľ. Elen si sadla k nemu.
 Vybral pištoľ zo skrinky a opäť vstal: „Idem vyprázdniť náboje“.
 Prudko sa otočil a jediným výstrelom do hlavy zasiahol Elen. Zbraň vložil do jej ruky, vošiel do kúpeľne, osprchoval sa a potom volal záchranku: “Stala sa nehoda, prosím rýchlo, moja manželka sa strelila do hlavy, ona čistila pištoľ, bol som v sprche, keď som začul výstrel ... “
 Bolo to jediné riešenie pre neho. Zostalo mu aj jeho krásne dievča aj jeho krásna bohyňa. Pochopil až neskôr, že obe zostali už len v jeho v myšlienkach za studenými múrmi. Odborníci dokázali, že Elen si sama nemohla z takej vzdialenosti streliť guľku do hlavy a aj keď sa Tibor sám k vražde nikdy nepriznal, dostal doživotný trest. Edita sa s ním už nikdy nestretla a neprehovorila s ním ani slovo potom, čo sa dozvedela, že Elen čakala druhé dieťa.