Chce sa nám kričať, tak kričíme...

Možno poznáte vyprávanie od Fulghama o domorodcoch žijúcich na Šalamúnových ostrovoch. Tvrdí, že miestni domorodci praktizujú zvláštny spôsob kálania veľkých stromov. Nepožívajú modernú techniku, ale pokálajú ho krikom. Za úsvitu vylezú obzvlášť nadaní jednotlivci na strom a začnú naň kričať, ako sa len najviac dá. Takto to robia tridsať dní. Strom odumrie a skála sa. Krik vraj zabije ducha toho stromu. Podľa domorodcov ide o zaručený návod.

Sú to naivní a prostoduchí ľudia. Majú rôzne roztomilo bizarné zvyky z pralesa. Kričať mesiac na stromy a čakať až sa strom zvalí. Ďakujem pekne. Je to niečo tak primitívne.

 A čo my? Kričíme jeden na druhého, muži na ženy, ženy na mužov, títo potom na svoje deti, deti na rodičov... Kričíme na televízor, vysávač, práčku, počítač. Dokonca hrozíme päsťami. My moderní a vzdelaní ľudia kričíme na autá, rozhodcov, politikov, na účty, úrady ... 

Ale odpovedzme si, k čomu je to dobré? Stroje a veci sa ani nepohnú. Ani kopanie nepomôže. Videli ste ako si niekto kopne do kolesa na aute?

Ak na nejakého človeka kričíme, vôbec v ničom to nepomáha. Pravda ani nedúfame, že by sa skálal, tak ako čakajú domorodci. Možno mu tým kričaním ubijeme vnútorného ducha, silné slová lámu srdce. Ale ani to asi nechceme.

Čoho sa vlastne kričaním dožadujeme, alebo čo tým sledujeme? 

Práve počujem, svoju susedu ako kričí po dcére, že kde majú nejaký kartáč, lebo vždy býva v kúpeľni pod skrinkou. „Tu som ho položila, a nie je tu.“ Naozaj nechápem prečo kričí.