SVOJ KALICH HORKOSTI PILA PLNÝMI DÚŠKAMI

Spravodlivosť je iba v pekle, v nebi je milosť a na zemi kríž.

(Gertrúda von Le Fort)

Neodbytne zvonil. Vedela, že je to on. Mal kľúče od jej bytu, ale dnes si nimi neotvorí. Nechala tie svoje zvnútra. Chcela byť sama so svojimi myšlienkami, so svojim žiaľom a svojimi slzami. Nehybne sledovala kávovú usadeninu na pohári. Chcela by rozumieť tomu obrazu, čo vidí. Mal na ňu hypnotický účinok.

Vždy pila kávu zo skla - sklenej duritky. Z pravej duritky, nie z jej napodobenín.  Tento zvyk mala z domu. Hlúpa veta, že z domu. Domov ona nikdy nemala. To, čo iní volajú domov, to ona pokojne môže nazvať nocľaháreň.

Mala 5 rokov, keď si ju adoptívni rodičia vybrali v detskom domove. Nina, akože jej matka túžila po chlapčekovi. Aj mala jedného vyhliadnutého. Nevedela, prečo si vybrala práve ju. Raz jej Nina v slabej chvíli povedala: „Ľutujem, že som si ťa zobrala. Si zlá. Mohla som si radšej zobrať toho chlapca. Nemusela som prežiť to, čo som prežila.“

Nina ju považovala za bábiku, ktorú treba pekne obliecť, učesať a ísť ukázať do kostola. Tak veru, Nina mala svoju bábiku na predvádzanie a na to, aby neostala sama. Ako bábika sa páčila všetkým. Aj manželovi Niny, akože otcovi Rudovi.

Čím bola väčšia, tým viac sa mu páčila. Nie nebol úchylný. Vo veku jej dospievania sa do nej zamiloval. Ona mu bola vďačná za nocľah a on bol vďačný za úsmev.

Začali si spolu a ona to sprvoti nechápala. Čo si ona pamätá, Rudo s Ninou nespávali spolu ani v jednej izbe, nie to ešte na jednej posteli. Nina bola zrejme frigidná. Po prekonaní týfusovej choroby nemohla mať deti. A keďže ich nemohla mať prestala s manželom spávať.

Bola hlúpa, keď si začala so svojim otčimom. Ale takto to vidí dnes. Vtedy si uvedomovala len jeho túžbu a jeho hladné oči. Ani chvíľu sa necítila previnilo. Nemala ešte osemnásť. To, že bola pre neho príťažlivá ju fascinovalo. Neuvedomovala si, že tým niekomu ubližuje. Nina udala vlastného manžela za zneužívanie zverenej osoby. Ale ona sa necítila byť zneužívaná. Odišli od Niny obaja. Rudo do basy a ona s dieťaťom do náručia iného.

Karol vedel, že nie je otcom jej dcéry. Vŕtalo mu v hlave, kto je jej otcom a ona mu to nemohla povedať. A to ich odcudzilo. Začal piť a alkohol ho pochoval. Opitý havaroval a neprežil. Karolova matka ju vyhodila z domu. Nemala sa kam podieť so svojou dvojročnou dcérou. Potrebovala pomoc. Nie pre seba, ale pre svoju dcéru.

Nina jej pomohla. Aspoň vtedy si to myslela. Uchýlila jej dcéru a ona začala pracovať. Chcela zarobiť na byt. Nina jej sľúbila, že jej čo to pomôže s peniazmi. Dobre vedela, čo robí a kam svojou pomocou smeruje. Išlo jej o pomstu a možno aj o novú bábiku. Jej malú dcéru si prisvojila a poštvala ju proti nej. Vlastnú dcéru proti matke.

Bola šťastná, keď si kúpila byt. Ale čo z takého šťastia, keď ju dcéra odmietala. Aj súd o dcéru prehrala. Mala byt, nemala manžela. Ťahala sa opäť so ženáčom. Miloval ju aj ona jeho. Ale rozviesť sa kvôli svojim deťom nemohol a ani nechcel. 

Dcéra ju ani na stužkovú nepozvala. Keď prišla za ňou na narodeniny bola voči nej chladná. Dúfala, že raz príde čas, kedy ju dcéra pochopí. Ale tá ju vytrvalo odmietala.

Už nebude čas pochopenia. Nebude nič. Je stratená. Nádejala sa, že čas niečo vyrieši. Ale čas jej nedal ani len šancu. Jej drahá dcéra zomrela na leukémiu. Tak ako jej otec. 

Zobrala duritku. Pod tečúcou vodou sa obraz kávovej usadeniny rozplynul. Nabrala kopcom lyžičky novej kávy, pridala tri lyžičky cukru a horúcou vodou zaliala.