Školník a upratovačka

Školník Jožko máva neraz slovné výmeny názorov s upratovačkou Terkou. Oni sú schopní „skočiť si do vlasov“ pre také malichernosti, že by jedného aj porazilo. Tak Terka chcela nejaké zelené vrecia na odpadky. Jožko jej tvrdil, že jej stačia aj modré. Z čoho plynulo, že zelené vrecia sú pevnejšie a teda asi aj drahšie. Jožko si namýšľal, že treba šetriť, tak Terke ponúkal lacné modré. Terka tiež chcela šetriť a namýšľala si, že bude lepšie minúť menej drahších zelených vriec ako viac lacných modrých vriec. Takže príčinou ďalšej ich výmeny názorov bola vlastne zamestnanecká uvedomelosť.

Jožko: „Nie, nie Terka. Už nemám nervy vám to vysvetľovať. Jednoducho zoberte tých päť modrých vriec a choďte robiť, čo máte.“

Terka: „Jožko, vy nie, že nemáte nervy, vám sa nejako nechce zapnúť mozog, aby ste mohli niečo vysvetľovať.“

Jožko: „Terka, ako chlap vám môžem bezpečne povedať, že ak by aj môj hodnotný mozog chcel vášmu menej hodnotnému mozgu niečo vysvetliť, tak by ste tomu určite neporozumeli“.

Terka: „Jožko, no máte ten váš mozog veru hodnotnejší a viete prečo? Lebo ako každý chlap ho ani nepoužívate. A čo sa nepoužíva to nejako nestráca hodnotu.“

Jožko: „Nie, nie Terka mýlite sa. Skutočnosť je taká, že ja fungujem na vašej úrovni s takmer žiadnym využívaním mozgu a vy, aby ste mohli vôbec fungovať musíte používať váš mozog naplno, preto ho máte opotrebovanejší a teda menej hodnotnejší.“ 

Terka: „Jožko, ale už bude obed, tak začnite už konečne fungovať a dajte mi tie zelené vrecia.“

Jožko: „Terka už vám merali IQ? Môžem vedieť koľko vám namerali?“

Terka: „Jožko a chcete vedieť obvod hrudníku alebo pása?“

Ostalo ticho. Dvere u školníka sa zavreli. Po obednej prestávke vychádzala Terka so zelenými vrecami.