Prečo hovno na polici myslí, že je lekvár

Nedá sa mi ľudskosť vysvetliť, tá sa musí pocítiť...

Malý človiečik, z výšavy očumuje, ľudskosť z neho škoduje...

Že, ako sa ten človiečik na policu dostal ?

Tak vera, nie je to také ľahké, treba najskôr na policu dovidieť iných človiečikov a človekov. Tých najpríhodneších a najschodnejších vybrať. Pritom chrbát dobre ohýbať.
Pravda, KalnáVoda, ako si ty Pindiačke do zadnice liezla, len aby dala opísať...

A plnokrvné vtieranie tým pravým a v pravej chvíli. Alebo aj vydieranie. Postačí zmeniť pár písmen. Nejde to? A čo tak sa s niekým z police zviazať, vyteperí po motúzy. Pár úskokov a podskokov a potom riadne nadskočiť. Rôznorodé púte sú a kreativite sa medze nekladú. Za pobyt na polici vpred.

Sedí na polici a je mu dobre ?
Ustatý, vysilený, vyčerpaný, vôbec nie zhnusený. Toť čumte, čo som dokázal. Nie som len tak hocikto, čo by som sa s vami mazal. ´Ja som Nimrod.´(ah, ako to prekladáš) ´Ja som Persóna. A zvlášť neviem pochopiť, ako môže dakto to a tamto...Ja som ten špičkový, keď vám to nedochádza.´

Nemusíš mať školu, (že pán riaditeľ), vedieť jazyky (Ninočka), byť v niečom schopný (Romanko), postačí opomenúť štipku ľudskosti.

Vraj...
Vraj to hovno na polici nečpí a že je to fuk. A tu i tam aj z dlhej chvíle trafí sa do porúdze. Vraj výhľad z police stojí za povšimnutie?

Kto sa prvý zmienil?
O biede z nadbytku. O včasnej autoreflexii. O zaburenení v záhrade. Som zunovaná. S pravidelnosťou metronómu nepercipujem. Posledná borovica nekvitne.