O jednej blogerke

Chodím sa na blog variť, aby som sa mohla rozdávať ako jedlo, ktoré občas niekomu aj chutí, aspoň ja sa tak niekedy nazdávam. Ale prečo sem ja chodím rada je to, že sa tu môžem celkom slušne najesť. Nevravím, že do sýta, ale treba jesť do polosyta a piť do polopita.
 
 Takmer pred rokom sa tu jedna blogerka varila a rozdávala také chutné porcie, že len ťažko sa mi vstávalo od stola. No posúďte sami:
 
 „Môj život je jedna veľká nádherná katastrofa.. Keby mi niekto pred narodením povedal čo prežijem, bola by som sa z polcesty vrátila do neba.
 
 Našťastie mi nikto nič nepovedal a ja som dostala možnosť prežiť množstvo úžasných bláznovstiev, trapasov či utrpení, ktoré mi teraz odstupom času pripadajú malicherné a poučné zároveň.“
 
 Že Vám to zachutilo tiež? No, nech sa páči TU JE LINK, môžete sa najesť aj Vy. Má to celé jedno „ale“. Už nikomu viac nenavarí. Viem, že veľmi chcela, len nebolo jej súdené.
 
 Často myslím na Sakti. Boli sme si veľmi blízke. Obe sme bojovali o život. Aj keď sa niekto nazdáva, že ja som tá, čo vyhrala, nazdáva sa zle. Pravda je taká, že každá z nás si zobrala inú výhru.
 
 Som iná, ako väčšina. Som závislá na smiechu. Nechcem, aby ľudia plakali, aby sa trápili, aby boli smutní. Nechcela by to ani Sakti. Niet horšieho, keď vás niekto ľutuje. Som nevraživá k súcitu.
 Ja nebudem za nikým plakať, za nikým smútiť, ani za Sakti, ani za teba Katka, ani za teba Karol...všetci ste mi chutili, dobre ste sa vedeli uvariť. Tiež by som chcela byť chutná. A tak sa občas uvarím.