Jazda po peróne

Pán Bučan, pracoval na železnici. Takú zvláštnu funkciu mal, že batožinár. Po peróne jazdil na takom oranžovom vozíku. Nakladal batožinu z vlaku na vozík, odviezol batožinu a vyložil ju vo vyhradenom batožinovom priestore. Odtiaľ batožina išla do výdajne batožín, kde si ju cestujúci prevzali.

Pán Bučan bol rozvedený a keďže musel platiť alimenty na deti, bola mu dobrá každá koruna. A mal záľubu bicyklovanie, no nejako márne hľadal ženu s podobným záujmom. Myslím však, že to nebolo o tej záľube, ako skôr o tom, že bol príliš malý a chudý. Príliš prostý a jednoduchý s bezduchými rečami.

Pán Bučan s nadšením prijal v osemdesiatomdeviatom otvorenie hraníc. Kto mohol, ten si aspoň zašiel do Viedne. Kto mohol, začal podnikať. Sloboda nás obklopila. A nielen od nás ľudia chodili za hranice, ale aj ľudia spoza hraníc začali chodiť k nám. Vlaky z Viedne boli čoraz plnšie cestujúcimi. A bolo im treba odviesť batožinu.

A tu nastúpil pán Bučan s malým podnikavým plánom. Oslovoval cudzincov s tým, že im odvezie nejaké tie veľké tašky pred stanicu, k taxíku. Samozrejme, že cudzinci mu vždy dali nejakú tú tvrdú menu – dolár, či libru. Cestou domov, vo vlaku, si len pochvaľoval, koľko takto pomimo zarobil. Keď to prerátal na naše korunky išlo snáď už aj o nejaké tisíce. Aj pokladníčky si pochvaľovali, aký kurz nahodili cudzincom za ich doláre, či ruské ruble. Predajcovia tuzexových bonov by sa červenali.

Prišiel vlak od Viedne a pán Bučan pripravený na peróne so svojím vozíkom a k službám cudzincom. Stál na svojom vozíku a ostril zrak na vystupujúcich. Zočil urasteného pána. Bol to Angličan. I on si nechal batožinu odviesť vozíkom. Ale mal zvláštnu požiadavku, chcel sa odviesť spolu so svojou batožinou. Pán Bučan vedel, že je to zakázané, ale keď počul koľko mu je ochotný dať za takúto „službu“, podujal sa. Angličan sa azda nazdával, že aká atrakcia - od vlaku sa odvezie s kuframi na primitívnom vozíčku až k taxíku. Tak Pán Bučan naložil Angličana na najvyššiu plošinu na vozíku, na strednej mal naloženú batožinu a on sám nastúpil na najnižšiu. Angličan hrdo vztýčil hlavu a jazda po peróne začala.

Ale po prvom nástupišti prechádzal náčelník stanice. Pán Bučan ho zbadal. Zle nedobre sa stalo. Náčelník ho nesmie vidieť s Angličanom na vozíku. I zabočil priamo do batožinovej pokladne.  Zrazu veľký náraz a tresk. Hrdo vztýčený Angličan narazil čelom do rámu dverného otvoru. Padol ako mech. Otras mozgu. Nehybne ležal.

Pán Bučan už prestal voziť cestujúcich. Odrazu nemusel splácať len alimenty na deti, ale aj zdravotnú starostlivosť za Angličana. A tá bola veru nemalá. Bol rád, že ho neprepustili, i keď mu strhli akési odmeny, alebo príplatky za porušenie bezpečnostných pravidiel.

Pán Bučan stále hľadá ženu so záujmom o bicyklovanie, takú skromnú.